Život a bohoslužba: Oltárny priestor a ikonostas (13. časť)
Oltár byzantského chrámu tvorí celá plocha apsidy za ikonostasom. Jeho hlavnými prvkami sú dva stoly: centrálny, všeobecne známy ako Svätý stôl, a stôl naľavo, známy ako Prípravný stôl; priestor napravo je známy ako diakonské alebo služobné miesto (diakonikon).
Svätý stôl má tradične tvar kocky, pretože je to dokonalý tvar. Je to obetný stôl, Boží trón, ako aj jeho kríž, a preto sa mu vzdáva osobitná úcta. Na Svätom stole vždy tróni evanjeliár: je to prítomnosť Krista v našom živote, jeho dobrá správa o spáse. Náš Pán je Božie Slovo, a tak je evanjelium naším Pánom prítomným uprostred nás.
Eucharistia sa uchováva na Svätom stole vo svätostánku, aby ju mohli prijímať chorí alebo umierajúci. Na Svätom stole alebo v jeho blízkosti sa nachádzajú aj sviece, ktoré predstavujú Krista ako svetlo sveta, a ručný kríž, ktorý kňaz používa počas rôznych bohoslužieb. Antimenzion (ležiaci pod evanjeliárom) je špeciálna látka, na ktorej je vytlačená ikona Kristovho pohrebu (ako zmenšená plaščenica). Obsahuje relikvie mučeníka a biskup ho posväcuje vo Veľký štvrtok alebo pri posviacke chrámu. Je to znak, že táto farnosť je v jednote s Cirkvou a že biskup je zodpovedný za farské spoločenstvo.
Prípravný stôl sa používa na prípravu oltárneho chleba (prosfora) a kalicha pred božskou liturgiou. Pôvodne sa to robilo v sakristii v zadnej časti chrámu alebo dokonca v samostatnej budove. Bolo to preto, aby sa uľahčil zvyk, keď veriaci žiadali o osobitné spomenutie ich úmyslov. Robili to tak, že prinieslo bochník prosfory, ktorý upiekli. Táto obeta kňazovi bola určená na každý úmysel. Kúsok z každého bochníka sa položil na diskos a spomienka sa potom vykonala počas liturgie. Keďže príprava sa teraz vykonáva v rámci oltára, táto prax sa bežne nevidí. Zachoval sa však sprievod, ktorý bol potrebný na prinesie darov k oltáru a je známy ako Veľký vchod, aby si všetci uvedomili, že tieto dary sú určené pre dobro všetkých.
Diakonikon je úschovňa rúch a rôznych posvätných predmetov, ktoré sa používajú pri rôznych bohoslužbách. V súčasnosti sa diakonikon vďaka používaniu samostatných sakristií nepoužíva tak často ako predtým. Stále však plní veľmi užitočnú funkciu ako miesto, kde možno mať po ruke predmety potrebné na bohoslužby.
Za Svätým stolom sú zvyčajne umiestnené tri alebo viacero stoličiek. Prostredná stolička je biskupský trón, ktorý sa udržiava v pohotovosti pre prípad potreby. Je to ďalšia pripomienka toho, že biskup je hlavným pastierom každej farnosti, ktorú má na starosti. Trón tiež predstavuje trón Krista, veľkňaza, prvého kňaza a pastiera celej Cirkvi. Ostatné stoličky používa kňaz a ostatní celebranti počas rôznych častí bohoslužieb (napríklad počas čítania apoštolského listu).
Oltár oddeľuje od lode chrámu ikonostas alebo zástena s ikonami. Táto zástena máva rôzne tvary a veľkosti, od pevnej drevenej steny siahajúcej od
od podlahy po strop, s viacerými radmi ikon, až po jednoduchú otvorenú konštrukciu s jedným alebo dvoma radmi ikon. Všetky ikonostasy však majú niekoľko spoločných znakov. V strede ikonostasu sa nachádzajú veľké dvojkrídlové dvere; toto sú Sväté/Kráľovské dvere. Po každej strane Svätých dverí sú menšie jednoduché dvere, často nazývané Diakonské dvere.
Ikonostas sa vyvinul z kolonády, ktorá existovala v najranejších kresťanských chrámoch. Táto stena alebo rad stĺpov slúžil na oddelenie Božieho trónu, oltára, od stvorenia, teda od lode. Začalo sa praktizovať umiestňovanie kríža na vrchol priečneho trámu zásteny, čo je podľa nás prirodzená tendencia. Taktiež sa veľmi skoro v chráme cez kolonádu zaťahoval záves, keď sa oltár nepoužíval a počas určitých častí rôznych bohoslužieb. Tento záves bol priamym potomkom závesu používaného v židovskom chráme, ktorý bol vždy zatiahnutý, aby uzatváral Svätyňu svätých. Tak ako Svätyňa svätých bola Božím trónom, aj oltár je Božím trónom. Židovský záves slúžil ako neustála pripomienka Božej úžasnosti a aj my, ako dedičia židovského zjavenia, si musíme neustále uvedomovať, že tak ako je Boh milujúci, tak je aj úžasný. Ikonostas teda nie je oddelením kňaza s jeho klerikálnymi „vecami“ od ľudí, ako sa niektorí domnievajú, ale znázornením skutočného a obrovského oddelenia medzi nami a Bohom. Faktom je, že čím viac rozpoznávame a uvedomujeme si túto vzdialenosť, tým viac si uvedomujeme obrovskú lásku, ktorú nám Boh poskytuje, keď sa k nám cez túto priepasť dostáva a stáva sa jedným z nás. Keď sa tento rozdiel zotiera, Kristovo spásonosné dielo sa znižuje.
Na jednej strane je oddelenie medzi Bohom a ľudstvom prirodzeným oddelením, ktoré existuje medzi Stvoriteľom a stvorením. V inom zmysle je toto oddelenie, strata spoločenstva s Bohom, dôsledkom hriechu. Božia láska však túto bariéru prekonala. Prostredníctvom Krista bolo toto spoločenstvo obnovené. A tak, hoci sa v byzantskom chráme zachovala kolonáda, ktorá zdôrazňovala prirodzené oddelenie, zavesili sa na ňu zavesené ikony, aby pripomínali Krista, ktorý prekonáva bariéru hriechu a obnovuje nám spoločenstvo s Bohom.
Táto kolonáda sa preto zachovala v byzantskom chráme. Postupom času sa na túto stenu začali vešať ikony na čestných miestach. Ikony, fresky atď. používali kresťania takmer od apoštolských čias. Bola to aj priama súvislosť so židovstvom, pretože obrazy tohto typu niekedy používali vo svojich synagógach. Tieto maľby, zvyčajne so starozákonnými výjavmi, pomáhali skrášľovať a oddeľovať ich bohoslužobné miesta. Kresťania v tom pokračovali aj na svojich vlastných posvätných bohoslužobných miestach. V katakombách svätej Priscily v Ríme možno vidieť množstvo fresiek pochádzajúcich už z druhého storočia. Tieto starozákonné výjavy dostali nové kresťanské významy: napríklad Abrahámovo obetovanie Izáka je vnímané ako predobraz Eucharistickej obety.
Postupom času sa začali objavovať ikony rôznych mučeníkov a uctievaných svätých a neskôr aj ikony Krista a Márie Bohorodičky. Tie sa nachádzali na stenách chrámov a prirodzene sa začali objavovať aj na čelnej kolonáde. Tento prirodzený pohyb podnietila obrazoborecká heréza vo 8. storočí. Niektorí ľudia vrátane cisára tvrdili, že ikony nie sú dobré, ba dokonca sú svätokrádežné. Ikony boli v chrámoch zakázané, strhávané a ničené. Cirkev nakoniec vyriešila túto otázku na 7. ekumenickom koncile (druhý Nicejský koncil v roku 787), ktorý rozhodol, že ikony sú nielen prijateľné, ale sú aj vynikajúcim spôsobom, ako priblížiť veriacich k Bohu.
Toto rozhodnutie prinieslo návrat ikonopisectva v plnej sile a chrámy sa naplnili ikonami. Čoskoro vznikol ikonostas vo viac-menej takej podobe, v akej ho poznáme dodnes. Dostal poriadok a stal sa veľkým teologickým učiteľom, ako aj pripomienkou, že za ním spočíva Boží trón.
Ikonostas v dnešnej podobe má zvyčajne štyri ikony v dolnom rade. Obraz Krista je napravo od Kráľovských dverí; pri pohľade spredu na čestnom mieste. Mária Bohorodička je po Kristovej pravici, teda po našej ľavici. Na vzdialenejšej strane jedných diakonských dverí je zvyčajne umiestnený patrón farnosti. Oproti nemu, na druhej strane, je umiestnená ikona svätého Jána Krstiteľa. V mnohých slovanských chrámoch je v tomto rade umiestnená aj ikona svätého Mikuláša Divotvorcu. V tomto smere existujú určité odchýlky podľa miestnych zvyklostí.
Na Svätých dverách možno nájsť ikonu Zvestovania Panne Márii, pretože práve prostredníctvom nej sa vtelenie nášho Pána stalo skutočnosťou. Ona je bránou k našej spáse. Na Svätých dverách dverách sa zvyčajne nachádzajú aj štyria evanjelisti, ktorí nám priniesli evanjelium Ježiša Krista. Tieto dvere sa nazývajú Sväté dvere, pretože predstavujú nebeské brány, cez ktoré budeme mať prístup k Božiemu trónu. Takisto cez ne sa prenáša evanjeliár a eucharistické dary. Dnes je vstup týmito dverami zvyčajne vyhradený pre duchovenstvo, ale ani kňaz či diakon nesmie prejsť týmito dverami inokedy ako počas bohoslužby.
Na bočných alebo diakonských dverách bývajú ikony rôznych diakonov, ako napríklad svätého Štefana alebo svätého Vavrinca; alebo ikony rôznych anjelov, ako napríklad svätého Michala alebo svätého Gabriela. Podľa tradície anjeli vykonávajú tie isté bohoslužobné funkcie pri nebeskom Božom tróne, aké vykonávajú diakoni pri oltári.
Nad Svätými dverami je Tajomná večera, ktorá zobrazuje ustanovenie Eucharistie Kristom v noci jeho zatknutia, alebo sväté prijímanie apoštolov, ktoré ukazuje nášho Pána, ako rozdáva Eucharistiu apoštolom, chlieb v jeho ľavici, víno v pravici. Takým istým spôsobom, akým dnes prijímajú Eucharistiu pri oltári duchovní, pôvodne prijímali všetci kresťania.
Druhým radom na ikonostase v mnohých chrámoch je dnes rad sviatkov. Tento rad zvyčajne pozostáva z dvanástich ikon, ktoré predstavujú udalosti zo života Bohorodičky, Krista alebo Cirkvi a tieto udalosti sa slávia ako dvanásť hlavných sviatkov Cirkvi. Tento rad sviatkov sa v súčasnosti často zamieňa s radom nad ním, ktorý sa nazýva Deesis. V skutočnosti toto bol pôvodný rad na ikonostase. V strede je ikona Krista Veľkňaza, ktorý sa dnes zvyčajne zobrazuje v biskupskom rúchu. Tento anachronizmus poukazuje na veľmi základnú realitu, že Kristus je jediný kňaz, jediný schopný a spôsobilý prostredník k Otcovi pre nás. Celá Cirkev a všetka jej moc existuje len skrze neho. Po oboch stranách Krista stoja Mária a Ján Krstiteľ, ktorí sú k nemu otočení v postoji modlitby (slovo deesis znamená modlitba). Po oboch stranách týchto troch postáv je niekoľko ďalších svätých, spravidla apoštolov. V niektorých chrámoch sa v Deesis nachádza zmes rôznych svätých vrátane apoštolov, patriarchov, mučeníkov, anjelov atď. Všetky postavy tiež smerujú svoje modlitby k nášmu Pánovi, a tým nás vyzývajú, aby sme robili to isté. Preto je Deesis taká dôležitá; veľmi názorne nám ukazuje, že náš život musí byť životom modlitby zameranej na Krista, pretože on je naša spása. Títo ľudia zobrazení na ikonostase sú svätí a ako takú sú uctievaní práve preto, že ich život bol takto zameraný na Krista. Deesis nám dáva názorný príklad, ako by sme mali žiť, ako aj skutočnú nádej a pochopenie, že takýto život nám prinesie rovnakú odmenu, akej sa tešili tí, ktorí sú na nej zobrazení – našu spásu.
Ikonostasy zo šestnásteho až devätnásteho storočia majú často viac radov ako tieto. Ďalším radom je spravidla rad starozákonných prorokov, najmä tých, ktorí predpovedali prichádzajúce vtelenie Krista. Často možno v strede tohto radu nájsť ikonu Bohorodičky Znamenie, pretože najmä táto ikona poukazuje na to, že Boh, ktorý je nad všetkým a väčší ako všetko, sa nechal obsiahnuť v lone ženy, ako to predpovedali proroci.
Najvyšší rad tvoria starozákonní patriarchovia od Abraháma. Práve tento rad spolu s radom prorokov zdôrazňuje, že Kristus nám nepriniesol niečo nové a neočakávané, ale že bol a je naplnením prisľúbenia spásy, ktoré Boh dal Abrahámovi.
Niekedy sa nad týmito radmi nachádzajú ďalšie ikony anjelov, cherubínov, serafínov a podobne. Takmer vždy sa však nad ikonostasom nachádza Ukrižovanie, často s Máriou a Jánom Teológom po oboch stranách. Toto bol skutočne najvyšší okamih obety za nás.
Vidíme, že ikonostas nám má pripomínať moc, vznešenosť a úžasnosť, čo je Bohu vlastné od prirodzenosti. Slúži nám aj na vyjadrenie bezhraničnej lásky Boha, ktorý k nám prichádza vo svojom vtelení, Eucharistii a evanjeliu. Dáva nám veľa podnetov na zamyslenie nad príkladom svätých, ktorí sú na ňom vyobrazení. Títo ľudia sú v skutočnosti „o krok pred nami“. Oni to „dokázali“, dosiahli spásu prostredníctvom milosti a moci nášho Pána. Sú mu skutočne bližšie než my, pretože my stále zápasíme o uskutočnenie svojej spásy. Na druhej strane nám prinášajú odvahu a nádej. Ak oni mocou Božou dosiahli spásu, potom tou istou mocou môžeme dosiahnuť spásu aj my.
V niektorých kruhoch sa dnes objavuje tvrdenie, že ikonostas je zbytočná bariéra, ktorá ľuďom bráni vidieť, čo sa deje, a odrezáva ich od bohoslužby. Pri odpovedi na túto otázku si uvedomme realitu. Práve v tých chrámoch, ktoré si zachovali ikonostas alebo záves, pokračovalo hromadné slávenie v zhromaždeniach po celé veky! Neboli potrebné žiadne radikálne reformy, žiadne drastické liturgické zmeny, aby zhromaždenie opäť pocítilo, že sa modlí spolu s kňazom.
Ako povedal otec Louis Bouyer:
„Nesmieme si zamieňať účasť na slávení s pozeraním naň. Prax zvedavého pozerania sa na samotné eucharistické prvky je praxou, ktorú kresťanský starovek vôbec nepoznal. Všeobecnejšie povedané, sústredenie sa na pozorovanie toho, čo robia slúžiaci, zďaleka nikdy nesprevádzalo skutočnú účasť všetkých na liturgii, ale objavilo sa ako kompenzácia nedostatku tejto účasti a psychologicky ju viac-menej vylučovalo. V kresťanskom staroveku, aj keď biskup alebo kňaz sám prednášal eucharistickú modlitbu, všetci kresťania, duchovní i laici, modliac sa s ním, v tej iste pozícii, v tom istom smere, odpovedajúc mu ako na predslov a záver, si boli dokonale vedomí, že to, čo hovorí, sa hovorí v mene všetkých.“ (Liturgia a architektúra, s. 58 – 59)
Bouyer to vyjadruje veľmi dobre. Nie sme diváci, ktorí sú v chráme prítomní len preto, aby sledovali kňaza. Sme tam preto, aby sme sa zúčastnili a dali svoj súhlas a Amen verejnej bohoslužbe Cirkvi.
Ikonostas nám teda nebráni byť súčasťou liturgie. S ikonostasom alebo bez neho slávime rovnako dobre, ak sa aktívne zúčastňujeme na liturgii. Je pravda, že nemôže vidieť, „čo sa deje“, ale keď sa o to snažíme, už sme sa vylúčili z modlitby a stali sme sa iba divákmi. Ikonostas teda pôsobí ako oddelenie, nie však preto, aby oddeľoval kňaza a ľudí, ale aby predstavoval skutočné a aktuálne oddelenie medzi Bohom a nami všetkými, ako aj preklenutie tejto priepasti Kristom, ktorého príchod je na ikonách znázornený. Tým, že nám pomáha neustále si uvedomovať skutočný, nesmierne nezmerateľný rozdiel medzi nami a Bohom, ikonostas nám tiež pomáha neustále si uvedomovať obrovskú lásku a moc, ktorú nám Boh preukazuje v spáse.
Záver
Videli sme, ako je chrám fyzicky usporiadaný, aby sa nám snažil predstaviť skutočný pevný obraz Boha a jeho stvorenia, našu účasť na tomto stvorení a napokon našu spásu. Budova chrámu sa v prvom rade snaží poskytnúť miesto, kde sa kresťania môžu stretávať a slúžiť Bohu ako spoločenstvo. Zároveň nám poskytuje krásu, ktorú ako ľudské bytosti potrebujeme, aby sme si lepšie uvedomili Božiu dobrotu. Svojou formou nám názorne ukazuje poriadok vecí: Boh na prvom mieste, stvorenie na druhom. A napokon, prostredníctvom ikon, ich usporiadania a najmä prostredníctvom ikonostasu na privádza k pochopeniu veľkej Božej lásky, ktorá prekonáva tento poriadok, aby sme sa mohli stať ako on v našej spáse.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Popíšte vývoj ikonostasu.
Diskutujte o protikladných pohľadoch na ikonostas: prekážka alebo pozvanie k modlitbe.
Zdroj: Life and worship: the mystery of Christ among us, God with us publications 1986. Pracovný preklad pripravili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
Predchádzajúce: Život a bohoslužba: Liturgický priestor (12. časť)
