Svetlo pre život III.: Stavebné kamene východnej kresťanskej spirituality (2. časť)
Náš každodenný život sa môže príliš často stať len plnením rôznych úloh: robíme to, čo je potrebné podľa našich rôznych povinností. Prežívanie tajomstva nášho zjednotenia s Bohom by však malo byť viac ako len obyčajná práca: dodržiavanie určitých zákonov, odriekanie určitých modlitieb, vykonávanie určitých úloh. Ak sa chceme vyhnúť mechanickému prístupu ku kresťanskému životu, musíme jasne vidieť a mať pred očami niekoľko princípov, na ktorých sú tradičné postupy založené a z ktorých dostávajú svoj zmysel. Len ak si tieto základy osvojíme, môžeme sa stať ľuďmi, pre ktorých má kresťanský život zmysel.
Stvorení na Boží obraz
V moderných pokusoch o pochopenie identity, významu a miesta človeka vo vesmíre sa rozprúdili aktivity v oblasti antropológie, sociológie, psychológie, paleontológie atď. Keď chcú dnes ľudia vedieť, „o čo ide“, „kým mám byť“, utiekajú sa k týmto štúdiám alebo – čo je častejšie – k obrazom, ktoré nám predkladá súčasná spoločnosť (televízia, módne časopisy, prieskumy verejnej mienky, „pop“ psychológia), alebo – čo je nebezpečnejšie – k astrológii, prúdom New Age atď. Problémom všetkých týchto zdrojov je, že majú tendenciu robiť z človeka individuálnu, samostatnú entitu, ktorá sa dá vysvetliť sama o sebe.
Východná kresťanská tradícia tvrdí, že existuje ešte jedno miesto, kam sa musíme pozrieť. „Človek nie je, ako hovoria kvákajúci filozofi, iba rozumné zviera, schopné chápať a poznávať… Človek sám je skôr obrazom a podobou Boha.“ Podľa Svätého písma naše základné tajomstvo a identita spočíva v tom, že sme obrazom a podobou Boha:
„Boh povedal: ‚Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!‘ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: ‚Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!‘“ (Genezis 1, 26 – 28).
Inými slovami, Boh je základnou skutočnosťou; aby sme „našli“ a pochopili seba samých, musíme nájsť a spoznať Boha. Ak nepoznáme Boha, nikdy nepochopíme, kto sme, ani čím môžeme byť. Sme ako jeho odraz, jeho tieň. To, čím máme byť, môžeme pochopiť len vtedy, keď poznáme Boha a Božiu cestu. To neznamená, že na to, aby sme pochopili svet a seba samých, musíme pochopiť Boha. V tomto duchu by sme sa nikdy nikam nedostali, pretože Boh je „…nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný…“ (Anafora, Liturgia sv. Jána Zlatoústeho). Náš ľudský stav však možno pochopiť len v súvislosti s Bohom. Stvorenie je všetko a len to, čo z neho Boh urobil. Aby sme pochopili seba samých a svoje miesto vo stvorení, musíme si uvedomiť svoju identitu z Božieho hľadiska. Východní kresťania ju nachádzajú v príbehoch o stvorení v knihe Genezis.
Jedným z dôsledkov tohto presvedčenia, že všetci sme stvorení na Boží obraz, je, že sme povolaní pozerať sa na druhých ako na živé ikony Boha. Máme vidieť ľudí okolo seba ako hodných lásky, pretože odrážajú Boží obraz. „Úlohou lásky je správať sa ku každému človeku, ktorý nosí Boží obraz, takmer rovnako ako k Prvoobrazu.“ Stvorení na obraz Milovníka človeka vieme, že máme schopnosť milovať. Keď uveríme, že aj iní nosia ten istý obraz, všetky naše spôsoby interakcie s druhými sú povolané na pretras.
Rastieme do jeho podoby
Dve slová, „obraz“ a „podoba“, ktoré sa neustále opakujú vo Svätom písme, získali v našej východnej tradícii technický význam. Človek môže „vyzerať ako“ jeho otec (byť jeho obrazom), ale môže, ale nemusí „byť“ ako on, „čriepok starého kvádra“ (podoba). Inými slovami, môžeme vyzerať ako náš otec, ktorý je dobrý človek, ale môžeme nebyť ako on, lebo sme darebáci. Všetci ľudia sú na Boží obraz, nie všetci sú podľa podoby. My však máme byť oboje: stvorení na obraz Boha a rastúci podľa jeho podoby. Ponášame sa na Boha (máme vo svojom zložení niečo, čo je na jeho obraz) a sme povolaní, aby sme boli ako On. „Máme“ to, čo je v obraze: prirodzené schopnosti poznávať, komunikovať, byť tvoriví, nadväzovať vzťahy, rozhodovať sa, milovať, byť dynamickí, zodpovední atď. Všetci máme neodňateľne dôstojnosť, hodnotu a krásu, pretože sme stvorení na Boží obraz. Ale čo je viac, máme byť ako On, rásť na jeho podobu tým, že budeme tieto schopnosti používať, aby sme sa stali súcitnými, milujúcimi, nezištnými, sebadarujúcimi, tvorivými, vykupujúcimi, posväcujúcimi, zachraňujúcimi… Máme neustále rásť a čoraz viac byť v súlade s podobou.
A tak, ako nás Boh vymyslel, sme skutočne ľuďmi len vtedy, keď žijeme v súlade s týmto modelom, podľa ktorého sme boli stvorení. Sami sebou môžeme byť až po jeho naplnení, keď pochopíme, čím nás Boh chce mať. Len vtedy budeme vedieť, ako byť vo vzťahu k svojim vnútorným pocitom, k sebe navzájom, k celému stvoreniu a k Bohu. Sami sebou môžeme byť len vtedy, keď nájdeme Boha a nadviažeme s ním vzťah. Bez Boha nemáme zmysel ani význam. V tomto zmysle sú jedinými skutočnými ľuďmi svätí. Byť svätý znamená byť úplne ľudský. Čím viac rastieme v spoločenstve s Bohom, tým viac sa stávame ľuďmi. Svoj skutočný vzťah k sebe, vesmíru, Bohu a k sebe navzájom poznáme len vtedy, keď rastieme v podobnosti, vedomí si obrazu.
Neexistuje žiadny okamžitý spôsob, ako to dosiahnuť. Nikto sa nerodí ako „úplne ľudský“, ani neprichádzame s návodom, ktorý hovorí o konkrétnych krokoch potrebných na dosiahnutie „úplnej ľudskosti“. Rastieme v stávaní sa ľuďmi, keď rastieme v podobe Bohu. V tom sme úplne odlišní od zvyšku stvorenia, ktoré bolo stvorené už viac-menej dokonalé a úplné, bez schopnosti rásť. Neexistuje nič také ako „dokonalejšie“ kurča: kurčatá sú kurčatá. My sme stále na ceste, stávame sa. Vždy sme nedokončenou záležitosťou. Len my môžeme rásť. Svätý Bazil Veľký napísal: „Človek je stvorenie, ktoré dostalo príkaz stať sa Bohom.“ Platí to o každom z nás a o ľudskom rode ako celku. Nie sme dokončení, kým nie sme ako on natoľko, ako je to len možné.
Mnohí autori vo východnej tradícii učia, že rast pokračuje dokonca aj po smrti, pretože kto by kedy mohol byť dostatočný v Božej podobe. Náš rast vo večnom živote sa však podstatne líši od toho, čo zakusujeme v tomto živote, pretože už nie sme vystavení možnosti straty svojho zjednotenia s Bohom. V tomto zmysle dokonca aj svätí naďalej rastú v podobnosti, ako sa modlíme v liturgii:
„Prinášame ti túto duchovnú službu aj za zosnulých veriacich, za praotcov, otcov, patriarchov, prorokov, apoštolov, kazateľov, evanjelistov, mučeníkov, vyznávačov, pustovníkov a za duše všetkých spravodlivých, ktorí vo viere ukončili svoj život. Osobitne ti prinášame túto duchovnú službu za presvätú, prečistú, preblahoslavenú a slávnu Vládkyňu našu, Bohorodičku a vždy Pannu Máriu.“
Máme sa prirodzene obracať k Bohu, podobne ako slnečnica k slnku, a nie sme celiství a úplní, kým v nás tento pohyb nepôsobí. Výstižným obrazom je človek opaľujúci sa na pláži. Ako leží vystavený slnku, slnko svojimi lúčmi a teplom pomaly premieňa človeka. Rovnako, keď sa otvárame Otcovi, premieňa nás prostredníctvom svojho Syna a svojho Ducha, ktorého prijímame a s ktorým spolupracujeme. Sami seba nájdeme a naplníme len vtedy, keď budeme žiť tak, ako nás Boh stvoril: na jeho obraz (ponášame sa na neho) a na jeho podobu (stávame sa ako on). Sme povolaní zúčastňovať sa na procese, v ktorom sa čoraz viac stávame ako on: na procese, ktorý trvá celý náš život a pokračuje aj v záhrobí.
Zdroj: Light for life. Part Threee. The Mystery lived. God with us publications 2001. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život III.: Správcovia, proroci a kňazi stvorenia (3. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život III.: Úvod (1. časť)
