Kristus – naša Pascha III.: Premenenie sveta (991 – 1001)
Prihláste sa, aby vám ostala história navštívených článkov tu
Daj nám dobré a priaznivé počasie,
zemi zošli pokojný dážď, nech prináša úrodu.
Požehnaj celý rok svojím dobrom…
Ochraňuj, Pane… od hladu, pohrôm, zemetrasení, záplav, pred ohňom.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
Zodpovednosť za Božie stvorenie
991 Ľudstvo nesie zodpovednosť za celé stvorenie. Táto zodpovednosť sa prejavuje na rôznych úrovniach: v každodennom osobnom živote, pri používaní technických prostriedkov a rôznych technológií, pri využívaní prírodných zdrojov a zdrojov energie. Životné prostredie nemožno redukovať na predmet manipulácie a vykorisťovania, ani ho nemožno absolutizovať a klásť nad dôstojnosť ľudskej osoby.[1]
992 Každý človek je povolaný k zodpovednému správaniu vo všetkých sférach života. Ekologická zodpovednosť sa vzťahuje na všetky činnosti, ktoré majú vplyv na kvalitu prírodného prostredia človeka. Kresťan ako veriaci v Boha, Stvoriteľa sveta, je povinný zodpovedne plniť svoju úlohu správcu stvoreného sveta, ktorú mu delegoval Boh.
Kresťan a prírodné prostredie
993 Viera v Boha Stvoriteľa má za následok chápanie sveta ako Božieho stvorenia. Slovo „stvorenie“ znamená, že podobne ako človek aj všetky ostatné živé bytosti a tiež neživá matéria majú svoj zdroj, základ, podstatu a dokonalosť v Bohu.
994 Naše povolanie panovať vo svete neznamená naše bezohľadné podmaňovanie si životného prostredia ani jeho vykorisťovanie. Povolaním ľudstva je byť korunou stvorenia a zastupovať stvorenie pred Stvoriteľom. Človek môže zodpovedne vládnuť nad zemou len vtedy, keď je poslušný Bohu a zachováva Bohom ustanovený poriadok a účely. Keď prácou našich rúk a našich talentov odhaľujeme tajomstvá prírody a náležitý poriadok vecí na tomto svete, spoznávame veľkosť a prítomnosť Boha Stvoriteľa.
995 Keď naším konaním poškodzujeme životné prostredie, ruinujeme Božie stvorenie, ktorého aj my sami sme neoddeliteľnou súčasťou. Hrešíme nielen čo sa týka stvorenia, ale aj vo vzťahu k nám samým a k Bohu. V tomto zmysle hovoríme o ekologickom hriechu,[2] ktorý spočíva v našom nezodpovednom správaní sa k Božiemu stvoreniu. Tento hriech je závažným zločinom proti súčasnej civilizácii a životu budúcich generácií.
Kresťanská etika životného prostredia
996 Naša láska k neviditeľnému a všadeprítomnému Bohu sa prejavuje a potvrdzuje naším postojom k viditeľným Božím stvoreniam. Nemôžeme plne realizovať našu lásku k Bohu, ak ignorujeme hodnotu sveta ako Božieho stvorenia.
997 Ako tí, ktorí milujú Boha Stvoriteľa, si vážime aj jeho stvorenie a zodpovedne upravujeme životné prostredie. Stvorenie na jednej strane slúži ľudstvu, no na strane druhej má hodnotu samo osebe. Úcta k stvoreniu sa prejavuje v ochrannom postoji k prírode, v uchovávaní prírodných zdrojov a v ďalších formách vzájomného pôsobenia medzi stvorením a nami. Rešpektovaním Božieho stvorenia vzdávame slávu Bohu.
998 Dôležitým predpokladom pre ľudský rozvoj je zachovanie prírodných zdrojov a rozmanitosti rastlinného a živočíšneho sveta. Budúcnosť našej civilizácie nie je možná bez uvedomovania si obmedzení schopnosti prírody obnovovať svoje zdroje a neutralizovať škodlivé látky a vedľajšie produkty výroby, ktoré ju znečisťujú. Životne dôležitá ľudská činnosť, ktorá dodržiava všetky morálne požiadavky vyplývajúce zo vzájomnej prepojenosti všetkých stvorení, je jedinou podmienkou pre trvalo udržateľný rozvoj ľudskej civilizácie.
Nové nebo a nová zem: človek ako kňaz sveta
Všetkých nás prijmi do svojho kráľovstva,
učiň synmi svetla a deťmi dňa,
obdaruj nás tvojím pokojom a láskou, Pane Bože náš,
veď ty nás obdarúvaš všetkým.
A dožič nám jednými ústami a jedným srdcom
oslavovať a ospevovať tvoje vznešené a veľkolepé meno,
Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
999 Zmŕtvychvstalý Kristus, naša Pascha, je nový človek, pretože jeho zmŕtvychvstaním je premožená smrť. Vo jeho oslávenom tele je jeho božská osoba nositeľom nového stvorenia – nového neba a zeme, ktoré Boh stvoril na začiatku, no ktoré ľudstvo – hriechom – podrobilo prechodnému vyblednutiu a márnosti. Obnova stvorenia – „Hľa, všetko robím nové“ (Zjv 21, 5) – sa začína Kristovým vzkriesením a prechádza cez duchovné znovuzrodenie a obnovu každého z nás: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením“ (2 Kor 5, 17).
1000 Svet môže byť obnovovaný každým človekom, ktorý si „obliekol“ Krista – nového Adama – a preto duchovne zažíva „nové stvorenie“. Apoštol Pavol učí: „Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí“ (Rim 8, 20 – 21).
1001 Nádej na úspešné dovŕšenie premenenia sveta pramení z Kristových prorockých slov: „…dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Kristus hovorí o veciach, ktoré majú prísť, ako už dovŕšených, vidiac ich ako také vo svojej božskej prozreteľnosti. Nám bolo zverené priviesť toto Kristovo víťazstvo k dovŕšeniu: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).
[1] Porov. Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 463.
[2] Porov. Ján Pavol II., apoštolská exhortácia Ecclesia in America [Cirkev v Amerike], 25.
Prihlasovanie na odber nových článkov čoskoro...
Kristus – naša Pascha III.: Uchovávanie mieru v modernom svete (986 – 990)