Svetlo pre život III.

Svetlo pre život III.: Rast v duchovnom živote – Fázy duchovného života v Novom zákone – Fázy duchovného života v Tradícii

od autora: Ján Krupa · 5 júna, 2023

Fyzický život je dvojstranná minca: rastieme, vyvíjame sa, stávame sa, a predsa od momentu počatia zostávame tou istou osobou. To isté sa deje aj v theosis, teda v duchovnom živote. Je to proces. Včlenení do Krista od nášho krstu sme v ňom novým stvorením. A predsa tomu musíme rásť v tom, čím sme sa stali. Sme povolaní čoraz viac spolupracovať so Svätým Duchom prostredníctvom synergie a premieňať sa v Pánovi.

To znamená rast alebo vývoj ako vo fyzickom živote. Keďže však tento život nie je fyzický, nedá sa jednoducho merať, a ani my by sme sa nemali pokúšať merať svoj vlastný rast. To musí urobiť náš duchovný otec alebo matka. Otcovia Cirkvi – v zhode s duchovnými spisovateľmi iných kresťanských tradícií a dokonca aj iných náboženstiev – hovoria o niekoľkých fázach rastu v theosis, ktoré nastávajú, keď ľudia berú svoj duchovný život vážne.

Vo fyzickom živote existujú presne identifikovateľné fázy: dojčenský vek, detstvo, dospievanie atď. V rôznych teóriách vývinovej psychológie sa podobne uvádzajú aj fázy emocionálneho života. Tak napríklad vo Freudovom systéme sa identifikujú orálne, análne, falické, latentné a iné fázy. Aj v duchovnom živote existujú fázy dozrievania a integrácie, ktoré spomínajú kresťanskí (východní aj západní) aj nekresťanskí autori. S rôznou terminológiou každý z nich hovorí o začiatku, pokroku a pokročilosti v duchovnom živote. Zdá sa, že to, čo sa opisuje, má spoločný základ.

Podporte nás

Fázy duchovného života v Novom zákone

Sväté písmo opisuje stav vedomia a praxe veriaceho človeka v zmysle úrovne rastu a zrelosti. V Liste Hebrejom vidíme rozdiel medzi detskou a zrelšou fázou vyjadrený ako postup od základnej viery k hlbšiemu pochopeniu.

„O tom by sme mali veľa čo hovoriť, ale je to ťažké vysvetliť, pretože ste zleniveli počúvať. Lebo hoci by ste po toľkom čase sami mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích slov. Stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm. A nik, kto dostáva mlieko, nechápe slovo spravodlivosti, lebo je ešte dieťa. Pevný pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo návykom majú vycvičené zmysly na rozlišovanie dobra od zla. Preto nechajme bokom začiatočné učenie o Kristovi a povznesme sa k dokonalosti. Neklaďme znova základy: o pokání z mŕtvych skutkov a viere v Boha, učenie o krstoch, o vkladaní rúk, o vzkriesení z mŕtvych a večnom súde. A to urobíme, ak to Boh dovolí“ (Hebrejom 5, 11 – 6, 3).

Všimnime si, že pokánie, základná viera, tajomstvá iniciácie a pochopenie eschatologického učenia Cirkvi sú spojené s detstvom v kresťanskom živote, nie s dospelosťou. To je to, čo vyznávame vo Vyznaní viery pred krstom: je to „detská výživa“ kresťanstva. Pevnejším pokrmom v Liste Hebrejom je pochopenie tajomstva Krista ako večného veľkňaza Novej zmluvy a našej účasti na nej skrze neho a vyjadrenie nášho pochopenia prostredníctvom záväzku voči Kristovmu telu:

„A keď máme, bratia, smelú dôveru, že vojdeme do Svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez svoje telo, a keď máme veľkňaza nad Božím domom, pristupujme s úprimným srdcom v plnosti viery, so srdcom očisteným od zlého svedomia a s telom obmytým čistou vodou. Neochvejne sa držme nádeje, ktorú vyznávame, lebo verný je ten, ktorý dal prisľúbenie. Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň“ (Hebrejom 10, 19 – 25).

Na inom mieste nachádzame rovnaký obraz mlieka a pevnej stravy, ktorý charakterizuje spôsob, akým sa kresťania k sebe navzájom správajú. Svätý Pavol hovorí Korinťanom:

„A ja som vám, bratia, nemohol hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. Mlieko som vám dával piť namiesto pevného pokrmu, lebo by ste ho neboli zniesli. Ale ani teraz ešte neznesiete, lebo ste ešte stále telesní. Veď keď je medzi vami žiarlivosť a svár, to nie ste telesní a nežijete len po ľudsky?“ (1 Korinťanom 3, 1 – 3).

Ľudia, ktorí sú nemluvňatami v Kristovi, si jednoducho neuvedomujú vyššie doktríny kresťanstva. V skutočnosti žijú na úrovni tela alebo „zmyslovosti“, ktorá nie je ovplyvnená Božím Duchom v ich vnútri. V prvej kapitole sme spomínali trojitý rozmer ľudskej bytosti ako telo/duša/duch alebo telo/rozum/srdce. Poznamenali sme, že Bohom daný poriadok ľudského správania spočíva v tom, že telo je pod vedením mysle (duše) a myseľ je riadená duchom. Tu sa používa rovnaký opis človeka. Duchovné nemluvňa je opísané ako človek, ktorý žije bezstarostne na telesnej alebo zmyslovej úrovni a ešte ani nefunguje pod vedením duše/mysle.

Podľa príkladu svätého Pavla v Novom zákone môžeme urobiť približnú paralelu medzi fázami fyzického života a dimenziami duchovnej zrelosti. V krste sa znovuzrodíme pre Boha. V duchovnom detstve sa učíme základom kresťanského učenia a praxe. Dozrievame, keď sa ťažisko pozornosti nášho duchovného úsilia presúva z orientácie na telo na orientáciu na dušu (myseľ) a na orientáciu na ducha (srdce). V skutočnosti tieto dimenzie integrujeme.

Keď z Božej milosti získavame kontrolu nad sebou ako telesnými bytosťami, podriaďujeme svoju telesnú prirodzenosť mysli/duši/rozumu (alebo ju správne integrujeme, v závislosti od nášho pohľadu). Potom získavame kontrolu nad sebou ako rozumovými/mysliacimi bytosťami a podriaďujeme to vedeniu ducha/srdca; a napokon svoju duchovnú/srdcovú prirodzenosť úplne podriaďujeme vedeniu Božieho Svätého Ducha. Tieto fázy sú tu stručne opísané a v ďalších kapitolách sa im budeme venovať obšírnejšie, pričom uvedieme otázky, postupy a výzvy rastu, ktoré sú pre každé z nich vlastné.

Deti sú zamerané na telo. Učia sa robiť veci so svojím telom: ovládať a koordinovať svoje telo, aby robilo to, čo chcú. Fungujú na úrovni odmeny/trestu, bolesti/príjemnosti. Sú fyzicky orientované a nedokážu sa zaoberať pojmami alebo abstraktným myslením. Detstvo je časom, keď ich treba trénovať a disciplinovať, aby si mohli osvojiť dobré návyky (čistota, starostlivosť o telo, správne stravovacie návyky atď.).

V prvej fáze duchovného života prebieha do značnej miery rovnaký proces: prijímame, že budeme zaobchádzať so sebou ako s telesnými bytosťami, trénujeme svoje telo, aby sa podriadilo Pánovi, aby nás neriadil a neovládal hriech, naše chute alebo vášne. Ľudí v tejto fáze Pavol nazýva „telesnými“ alebo „zmyslovými“ (sarkikoi). Tento človek sa veľmi zaoberá zákonom a vo svojej morálke má tendenciu byť na úrovni dodržiavania (odmeny/tresty). Pozornosť je zameraná na „konanie“.

Keď dospievame, viac používame svoju myseľ. Stávame sa schopnými zaoberať sa pojmami, myšlienkami a ideálmi. Všetko však máme tendenciu vnímať čiernobielo a hodnoty nie sú dôsledne zvnútornené. Dospievajúci sú zameraní na myseľ, sú idealistickí, ale nie príliš realistickí. Myslíme si, že máme všetky odpovede/alebo aspoň viac než naši „starší“. Je to vek hrania rolí, experimentovania s rôznymi „ja“ a vplyvu tlaku rovesníkov.

Morálka tínedžerov býva na úrovni identifikácie; keď je vo vedomí výrazný určitý pohľad na seba, potom sa správanie riadi touto „rolou“, ale tá nie je stabilizovaná ani dôsledná. Veľa z toho platí pre človeka v druhom štádiu duchovného rastu. Pavol označuje takýchto ľudí ako „racionálnych“, „logických“ alebo zameraných na dušu/rozum (psychikoi).

Pozornosť je zameraná na „myslenie“ alebo „cítenie“. Moderný západný svet má, žiaľ, chybnú tendenciu vnímať túto úroveň ako „ideálnu“, „najzrelšiu“, pričom úplne ignoruje hlbší rozmer ducha/srdca/hodnoty. Veda a vzdelanie sa považujú za konečné riešenie všetkých problémov – a výsledkom je individualizmus.

Dospelosť zahŕňa uznanie, že centrom integrácie je skôr duch/srdce než telo alebo duša/myseľ. Dospelí rozlišujú nielen správne/nesprávne, ale aj vhodné/nevhodné, včasné/nevčasné. Tu je človek schopný úplne sa odovzdať „druhému“ a iným, urobiť integrovaný dar seba samého, vstúpiť do spoločenstva.

Pavol o týchto ľuďoch hovorí ako o „duchovných“ alebo zameraných na ducha (pneumatikoi). Morálka je na úrovni zvnútornených hodnôt a súladu s nimi, poznania „na základe skúsenosti“, čo je správne a spravodlivé. Táto fáza sa sústreďuje viac na „bytie“ než na „konanie“.

Fázy duchovného života v Tradícii

Duchovní spisovatelia východnej kresťanskej tradície naďalej rozvíjali predstavu, že duchovný život má niekoľko fáz alebo dimenzií, pričom sa čoraz viac zameriavali na vnútorný život. Napríklad svätý Bazil Veľký rozlišuje medzi tými, ktorí sú začiatočníkmi, tými, ktorí sú skúsení, a tými, ktorí sú zdatní v kresťanskom živote. Diodochos z Fotiky spomína tri typy kresťanov:

1) eisagogikos, „uvádzaný“ alebo „približujúci sa“, ktorý sa zaoberá najmä dodržiavaním prikázaní (praxis);

2) mesos alebo „stredný“, ktorému vyhovuje najmä kontemplácia (theoria) a potláčanie vášní (apatheia);

3) napokon releios alebo „dokonalý“, ktorý je spôsobilý na pravé skúsenostné poznanie Boha (theologia).

Rôzni autori prišli s vlastnými označeniami, z ktorých niektoré možno zhrnúť do nasledujúcej tabuľky:

Autor	Prvá fáza	Druhá fáza	Tretia fádza
Pavol	Deti/telo	Dospievajúci (myseľ/duša)	Dospelí (duch/srdce)
Bazil Veľký	Začiatočníci	Skúsení	Dokonalí
Gregor z Nyssy	Očistenie	Osvietenie	Dokonalosť
Ján Klimak	Zrieknutie sa pozemských vecí	Vykorenenie zlozvykov a nadobudnutie cností	Dokonalý život
Ján Kasián	Otrocký strach	Námedzná nádej	Synovská láska
Izak Sýrsky	Práca: vonkajší človek slúži a je dobrý	Prechod: strata kontroly	Pokoj: vliata kontemplácia
Maxim Vyznávač	Praxis	Theoria Physica	Theologia
Simeon Nový Teológ	Praktická	Gnostická	Teologická
Mikuláš Kabasilas	Krst	Myropomazanie	Eucharistia

Rôzni autori často pripisujú ten istý konkrétny aspekt rôznym fázam. Je to preto, že nepostupujeme mechanicky z jednej fázy do druhej. Vo svojom duchovnom živote môžeme postupovať od začiatočníka k pokročilému; ale naša reakcia na životné okolnosti nás môže vrátiť na skorší stupeň zrelosti nielen raz, ale aj viac raz.

Ani na fyzickej úrovni neexistuje automatický postup od detstva k dospelosti. Niekedy sa ako dospelí správame detinsky a sme nezrelí. Niekedy je to prijateľné, ako napríklad pri rekreácii a hre, inokedy nie. Duchovná zrelosť nie je automaticky spojená s fyzickou zrelosťou. V skutočnosti rast v duchu zvyčajne nie je paralelný s chronologickým rastom. Mnohí zostávajú po celý život kojencami.

V každom prípade pokrok v duchovnom živote nie je výsledkom ľudského úsilia, ale skôr pôsobenia Svätého Ducha. Nedosahuje sa konkrétnymi opatreniami ani pozitívnym uplatňovaním ľudskej vôle; je ovocím a výsledkom nestvorenej Božej milosti. Tieto fázy duchovnej dokonalosti sa prirodzene rozvíjajú u tých ľudí, ktorí spolupracujú a reagujú na energiu Božej milosti.

V nasledujúcich troch kapitolách sa budeme stručne venovať každej fáze, aby sme vám priblížili možnosti duchovného rastu v kresťanskom živote. Cieľom nie je navrhnúť štandard, podľa ktorého by sme sa mali merať. Črty každej fázy nájdete sami v sebe. Je to normálne, pretože dúfame, že žijeme, rastieme a meníme sa. Fungujeme na všetkých troch úrovniach, ale budeme mať tendenciu sústrediť sa na jednu z nich. V každom prípade je lepšie nechať rozlišovať svojho duchovného sprievodcu. Rozhodne sa nemusíme pokúšať analyzovať alebo posudzovať duchovný rast iných!

Základná otázka znie: sme odhodlaní rásť? Využívame svoju slobodu na to, aby sme sa stali tým, čo Boh zamýšľa? Ak sme stvorení na jeho obraz a máme rásť na jeho podobu, potom sa máme stať autentickejšie „podobnými Bohu“. Žiaľ, mnohí z nás sa uspokoja s tým, že zostanú na tom najzákladnejšom stupni. Cítime ľútosť pri pohľade na mentálne zaostalého dospelého človeka, ale myslíme si, že je normálne byť duchovne zaostalý aj v dospelosti. Nedostatok túžby rásť v duchovnej zrelosti dusí aj kresťanské spoločenstvá a premieňa farnosti na obrovské herne.

Najautentickejším vonkajším prejavom duchovného rastu je, keď milujeme tak, ako miluje Boh: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha… Boh je láska; a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 7. 16). To je znakom toho, že človek necháva v sebe pôsobiť Božieho Ducha: človek sa stáva zjavnejšie milujúcim, „podobným Bohu“. To je konečné kritérium kresťanského života a morálky.

Kresťanský život ako niečo analogické prirodzenému životu, ktorý podporujú novozákonné listy a mnohí východní otcovia, má určité paralely s modernými psychologickými teóriami ľudského vývinu. Tieto myšlienky, o ktorých si mnohí myslia, že pochádzajú z našej doby, v mnohom jednoducho odrážajú starobylú múdrosť veľkých otcov a matiek Cirkvi.

Hoci môžeme poukázať na mnohé podobnosti medzi myslením svätcov a psychológov, bolo by chybou myslieť si, že tieto dva spôsoby myslenia sú totožné. V skutočnosti existujú niektoré zásadné rozdiely, ktoré kresťanstvo absolútne odlišujú od akejkoľvek inej filozofie alebo vedy. Na záver tejto kapitoly je potrebné poukázať na to, v čom sa naša viera odlišuje od iných spôsobov uvažovania o duchovnom raste.

Bez ohľadu na to, ako veľmi rastieme a meníme sa – fyzicky, emocionálne, intelektuálne, duchovne – v hĺbke srdca vieme, že zostávame tí istí. Od počatia až po starobu je to ten istý človek, ktorý je na začiatku v maternici a na konci, zostarnutý a ohnutý pod ťarchou rokov. Je v nás niečo, čo zostáva imúnne voči zmenám, nejaká naša podstatná časť, ktorá je mimo dosahu času.

Filozofické základy psychológie sú v podstate materialistické. Psychológia je v najlepšom prípade agnostická, pokiaľ ide o ontologickú existenciu duše alebo ducha. Môže síce uznať, že za všetkými zmenami v mojej fyzickej a duševnej výbave sa skrýva nemenná osoba, ale veda môže tejto osobe len navrhnúť spôsoby, ako s týmito zmenami držať krok. Pre psychológa je detstvo zjavne štádium, ktoré treba zanechať. Ako telo dospieva, myseľ a emócie ho musia nasledovať.

Keď moje telo starne, moje myšlienky, postoje a emócie musia byť myšlienkami, postojmi a emóciami staršieho človeka. V päťdesiatke by som sa nemal správať ako pätnásťročný chlapec. Prečo? Pretože pätnásťročné dieťa už nie je. Navždy. Veda, nevykúpená vierou, nemôže urobiť viac, než nás zmieriť s prirodzenými procesmi starnutia a smrti.

Evanjelium je radikálne odlišné. Kristus nás žiada, aby sme sa zmierili s nadprirodzeným darom života! V ňom prišiel na svet nemenný a večný Otcov Syn. Stal sa subjektom zmeny, aby nás oslobodil od skazy, ktorá rozožiera všetko, čo robíme a čoho sa dotýkame. A robí to tak, že na nás vylieva svojho „Ducha adoptívneho synovstva“ (Rim 8, 15), skrze ktorého sa stávame Božími deťmi. Vo Svätom Duchu byť duchovným „dieťaťom“ nie je len fázou. Je to večný a životodarný spôsob bytia.

V listoch sa „dieťa“ často spája s myšlienkou „detskosť“. V evanjeliách sa často používa iný prístup. Kristus niekoľkokrát poukázal na deti ako na svojich ideálnych nasledovníkov. Napríklad: „V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: ‚Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?‘ On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: ‚Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda poníži ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma‘“ (Mt 18, 1 – 5).

Aj keď sa máme prostredníctvom postupného rastu povzniesť nad svoju detskosť, mali by sme sa vždy vracať – v ideálnom prípade by sme nikdy nemali opustiť svoju detskosť. V protiklade k rastu, ktorý sa odohráva v čase, náš Pán nám pripomína rovnako dôležitú stabilitu, ktorou je život vo večnosti, nevinnosť a čistota srdca, ktorých dokonalým obrazom je dieťa.

Kresťanský život sa teda neskladá len z fáz, ktorými prechádzame. V každom prípade sú všetky fázy, úrovne alebo dimenzie neustále zapojené a aktívne v našom živote – rovnako ako sú všetky sväté tajomstvá Cirkvi neustálym dynamizmom v hre a pôsobení v nás. Napríklad „nedokončíme“ dielo krstu a nepokračuje v myropomazaní. Keď hovoríme – neadekvátne a trochu nesprávne – o tom, že sme „na“ nejakom stupni, naznačujeme tým, že jednotlivec má tendenciu fungovať predovšetkým v rámci jednej z týchto „úrovní“. V ideálnom prípade budú všetky integrované ako tri vzájomne sa dopĺňajúce ohniská a v každom z týchto stupňov sa budeme vzťahovať k nášmu Otcovi s čistotou detského srdca.

Zdroj: Light for life. Part Threee. The Mystery lived. God with us publications 2001. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa