Nedeľa všetkých svätých

od autora: Ján Krupa · 3 júna, 2023

V cirkvách byzantskej tradície dodnes platí zásada, že liturgia sa slúži na antimenzione, do ktorého musí byť povinne zašitá časť ostatkov svätca alebo mučeníka.

V liturgickom kalendári cirkví byzantskej tradície – gréckokatolíkov i pravoslávnych – je prvá nedeľa po Nedeli Päťdesiatnice – Zostúpenia Svätého Ducha venovaná úcte všetkých svätých. Uctievanie svätých a modlitby k nim patria k najstaršej cirkevnej tradícii, ktorá sa uchováva od apoštolských čias. „Obvinenia, že Cirkev sa klania ľuďom rovnako ako Bohu, a porušuje tak prikázanie ‚Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť!‘ (Mt 4,10), sú nespravodlivé,“ píše ruský metropolita Hilarion Alfejev, ktorý vo svojom prehľadnom úvode do pravoslávneho teologického myslenia konštatuje, že „grécka teológia jasne rozlišuje službu (latreia) Bohu a uctievanie (proskynesis) svätých, ktorým sa vzdáva pocta nie ako bohom, ale ako ľuďom, ktorí dosiahli duchovné výšiny a spojili sa s Bohom“ (1).

Zlatá reťaz kresťanskej svätosti

Podporte nás

Tento aspekt pravoslávneho teologického myslenia vypracoval konštantínopolský mních Simeon (†1022), ktorý si získal takú veľkú autoritu, že byzantská tradícia, ktorá titul „Teológ“ vyhradila len pre evanjelistu Jána a Gregora z Nazianzu, napokon aj Simeona pomenovala „Nový Teológ“.

Svätí sú úzko spojení medzi sebou navzájom i s Kristom. Keď sa klaniame svätým, uctievame tým Krista, ktorý žije vo svätých. „Kristus je počiatok, stred i koniec. Rovnako ako ten, kto stojí na počiatku, pretože je vo všetkom. V tom, čo je uprostred, v tom, čo je na konci, i v tom, čo je na začiatku,“ píše svätý Simeon Nový Teológ. „A za týmito prvými svätými nasledujú ďalšie a ďalšie pokolenia svätých, posvätených prácou na Božích prikázaniach, svätých pevne stmelených s tými prvými, svätých, ktorým sa – podobne ako tým pred nimi – dostáva Božie osvietenie a milosť, každému podľa účasti. Tvoria tak akúsi zlatú reťaz, v ktorej každý z nich predstavuje jeden článok, ktorý s tým predchádzajúcim spája viera, skutky a láska…“ (2). Metropolita Hilarion k Simeonovým slovám dodáva, že „zlatá reťaz kresťanskej svätosti sa vinie od apoštolských čias až do súčasnosti“ (3).

Kanonizácia ako dôsledok všeobecnej úcty k svätcovi

Podľa slov metropolitu Hilariona existuje aj dnes nemálo zjavných i skrytých svätých, pričom cirkev niektorých z nich oslávi. Oficiálne započítanie medzi svätých alebo kanonizácia (svätorečenie) je pomerne nedávny jav. Staroveká cirkev nepoznala osobitné ceremónie svätorečenia či oslávenia. Mučeník, ktorý trpel pre Krista, sa ihneď po smrti stal objektom zbožnej úcty veriacich, ktorí sa k nemu modlili a slúžili na jeho hrobe božské liturgie.

V cirkvách byzantskej tradície dodnes platí zásada, že liturgia sa slúži na antimenzione, do ktorého musí byť povinne zašitá časť ostatkov svätca alebo mučeníka. Táto skutočnosť zdôrazňuje spojenie cirkvi pozemskej, dnešnej, ktorá sa skladá zo živých, a cirkvi nebeskej, triumfujúcej, ku ktorej patria svätí oslávení Bohom.

Pozemská cirkev nemala vždy možnosť slávnostne kanonizovať svätých a mučeníkov a úcta preukazovaná týmto svätým bola často tajná. Takto napríklad grécka cirkev počas osmanskej nadvlády (1453 – 1821) nemohla verejne vyhlásiť za svätých svojich nových mučeníkov, ktorí zomreli pre vieru rukami Turkov. Ľudia a jednotliví kňazi sa k nim však tajne obracali pri cirkevných bohoslužbách bez čakania na formálnu kanonizáciu, ktorá bola za takýchto okolností vylúčená.

Úcta ku konkrétnemu svätcovi nie je dôsledkom aktu svätorečenia, ale skôr kanonizácia je dôsledkom všeobecnej úcty k svätcovi. Existujú svätí, o ktorých živote nevieme takmer nič, ale úcta k nim je všeobecná. Tak napríklad biskupa Mikuláša, arcibiskupa v Myrách v Malej Ázii, ktorý žil vo 4. storočí, oslavujú kresťania vo východnej i západnej cirkvi a dokonca aj nekresťania, ktorí sa k nemu obracajú v modlitbe a vyprosujú si od neho pomoc.

Keď svätosť potvrdzuje aj Boh

Svätých neoslavujú len ľudia, ale svätosť konkrétneho človeka niekedy viditeľne potvrdzuje aj Boh. Pri telách mnohých svätých vôbec nedošlo k rozkladu. Z ostatkov svätého Mikuláša, ktoré sa uchovávajú v talianskom meste Bari, vyteká uzdravujúce a voňavé myro.

Matka Božia stojí v čele zástupu svätých

Ľudia mimo cirkvi zvyčajne ťažko chápu, prečo sa treba modliť k svätým, keď existuje Kristus. V pravoslávnej tradícii svätí nie sú ani tak prostredníkmi medzi veriacimi a Kristom, ako skôr ich nebeskými priateľmi, ktorí ich počujú a môžu im prispieť svojou modlitbou.

„Kto nemá priateľov v nebi, nemôže správne pochopiť tú zbožnú úctu, ktorou sú v pravoslávnej cirkvi obklopení svätí. Keď protestanti a sektári pripravujú veriacich o možnosť priamej a živej komunikácie so svätými, oddeľujú sa od zlatej reťaze svätosti, ktorá siaha až k apoštolom a ku Kristovi,“ konštatuje metropolita Hilarion a ďalej dodáva: „Kresťanská komunita, ktorá stratila spojenie s touto reťazou, nemôže byť plnohodnotnou cirkvou, pretože nebeská cirkev víťazná a pozemská cirkev putujúca sú neoddeliteľne späté. Keď sa cirkev odtrhne od neba – od Matky Božej a svätých –, mení sa na pozemskú organizáciu a prestáva byť Kristovým mystickým telom, ktoré spojuje živých a mŕtvych, hriešnikov a svätých“ (4).

Poznámky:

(1) Ilarion Alfejev, Mystérium víry, Uvedení do pravoslavné teológie, Pavel Mervart 2016, s. 115.

(2) Simeon Nový Teológ, Capita theologica 3,1-3; 4,7-14.

(3) Ilarion Alfejev, Mystérium víry, s. 115.

(4) Ilarion Alfejev, Mystérium víry, s. 116.

Pôvodne publikované v denníku Postoj – O. Ján Krupa

Zdroj obrázka: https://www.orthodoxchristiansupply.com/products/all-saints-3