Človek môže byť pokrstený ako dieťa alebo môže prísť ku Kristovi až ako dospelý. Človek, ktorý bol vychovaný ako kresťan, môže byť rozptýlený prostredím a životnými okolnosťami a zanedbávať alebo dokonca zavrhovať kresťanskú cestu. Takýto človek sa potom môže vrátiť do Cirkvi, pretože vidí, že jeho životu chýba dôležitý rozmer. V každom prípade, aby sa viera stala dynamickou silou v živote, musí veriaci prejsť určitým druhom skúsenosti obrátenia.

Táto môže byť dramatická a okamžite meniť život, alebo postupná a menej nápadná. Aj človek, ktorý nikdy neprestal chodiť do chrámu, potrebuje takúto skúsenosť, ak má byť jeho kresťanský život niečím viac než mechanickým. Mnohí to dnes nazývajú „znovuzrodením“; tradiční duchovní autori o tom hovoria ako o „počiatočnom pokání“, o odvrátení sa od bezbožného života k životu zameranému na Boha. 

Ľudia často prichádzajú do Cirkvi kvôli estetickému alebo povznášajúcemu zážitku – páči sa im hudba, ikony, spoločenstvo –,  ale zároveň chcú pokračovať v nemorálnom živote. V kresťanstve sa to nedá: je to fantázia, klam. V pokání zverujeme „celý svoj život Kristovi, nášmu Bohu“, nielen jeho „duchovnú časť“. Nemôžeme oddeľovať život modlitby od morálneho života. Ako sme už spomenuli, v duchovnom úsilí hľadáme Boha a jeho vôľu, aby sme ju mohli plniť. Nemôžeme hľadať jedno bez druhého. V podstate by sme Bohu hovorili: „Chcem ťa dôverne zakusovať, ale neočakávaj odo mňa, že sa budem správať tak, akoby som ti patril.“

Od čoho konkrétne sa máme v pokání odvrátiť? Svätý Pavol opísal kontrast medzi zbožným a bezbožným správaním v pojmoch tmy a svetla a potom ilustroval, čo myslí skutkami tmy. „Zhoďme skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. Žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve, nie v smilstve a necudnosti, nie v svároch a žiarlivosti, ale oblečte si Pána Ježiša Krista; a o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí“ (Rim 13, 11 – 14).

„Cesta tmy“ – Raná Cirkev sa nesnažila poskytnúť etické zásady, a už vôbec nie vyčerpávajúci zoznam hriechov. Etiku považovala jednoducho za logický dôsledok toho, že je v Kristovi. Okrem toho, že potvrdzovala morálne učenie Krista a Starého zákona, často hovorila o konkrétnych štýloch života ako o nezlučiteľných so životom v Kristovi. Medzi tieto skutky zla patria: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani chlipníci, ani súložníci mužov, ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor 6, 9 – 10).   „Umŕtvujte teda svoje pozemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadostivosť a lakomstvo, čo je modloslužba! Pre takéto veci prichádza Boží hnev na odbojných synov. Kedysi ste aj vy boli takí, keď ste v nich žili. Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst. Neluhajte si navzájom vy, čo ste si vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli ste si nového, toho, čo sa obnovuje, aby mal pravé poznanie podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3, 5 – 10). „…zákon nie je daný pre spravodlivého, ale pre nespravodlivých a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnikov, pre zvrhlých a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec, pre smilníkov, súložníkov mužov, únoscov, luhárov, krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa prieči zdravému učeniu…“ (1 Tim 1, 9 – 10).   „…odvrhnúť od seba všetku neprávosť a nezákonnosť, lakomstvo, svár, zlobu a klamstvo, klebety a ohováranie, nenávisť voči Bohu, pýchu a nadutosť, márnivosť a nehostinnosť. Lebo tí, čo robia takéto veci, sú Bohu odporní…“ (1 Klementov 35, 5 – 6)   „Nebudeš kaziť chlapcov, nebudeš sexuálne promiskuitný, nebudeš kradnúť, nebudeš praktizovať mágiu, nebudeš sa venovať čarodejníctvu, nepotratíš dieťa ani nespáchaš infanticídu. Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho, nedopustíš sa krivej prísahy, nebudeš krivo svedčiť. Nebudeš hovoriť zle, nebudeš mať zášť. Nebudeš dvojzmyselný ani dvojtvárny, lebo dvojtvárny jazyk je smrteľná pasca“ (Didaché, 2,2-4).

Túto tému prevzali spisovatelia ranej Cirkvi a zaradili ju do teológie krstu, ktorý Otcovia nazývali „Osvietenie“, nahradenie tmy svetlom.

Trvalé pokánie

Pokánie sa nikdy nekončí. Zahŕňa nielen počiatočné odvrátenie sa od hriechu a nemorálnosti, ale aj neustále zdokonaľované presmerovanie a zjednotenie celej našej bytosti smerom k samotnému Centru nášho bytia. Sme povolaní postupne podriaďovať svoju telesnosť svojmu rozumu a svoj rozum svojmu „srdcu/duchu“ a svojho ducha Božiemu Duchu. Práve za toto neustále preorientovávanie sa často modlíme na našich bohoslužbách: „Aby sme zostávajúce dni nášho života prežili v pokoji a kajúcnosti, prosme si od Pána.“ V tomto zmysle sa „kajal“ aj Ježiš, napr. keď sa v púštnych pokušeniach orientoval na najlepší spôsob vykonávania svojho poslania Mesiáša a Spasiteľa alebo v Getsemanskej záhrade počas svojich strastí, keď sa orientoval na vôľu svojho Otca.

Sväté písmo a cirkevní otcovia tradične hovoria o troch mocných pomocníkoch v procese pokánia. Sú to nástroje, ktoré nás vedú k pokániu, a zároveň sú to kanály, ktorými môžeme vyjadriť kajúci život, ktorý vedie k pokániu a zároveň ho vyjadruje. Tieto tri nástroje vedú človeka k čoraz hlbšiemu pokániu a sú tiež vyjadrením pokánia, ktoré už v ňom existuje, pričom miera každého z nich závisí od miery duchovného rastu, ktorý jednotlivec prežíva.

Pôst, modlitba a almužna sú vlastne „vyhlásením nezávislosti“, aktom vzbury proti otroctvu a prílišnej pripútanosti k padlému svetu, ktoré sú vyvolané našimi vášňami. Sú definitívnym „NIE“ sústredeniu sa na seba, na každodenné krysie preteky moderného života a na padlý svet. Obnovujú nás do správneho vzťahu s Bohom, druhými, svetom a sebou samými. Prostredníctvom nich znovu získavame svoje povolanie správcov (pôstom), prorokov (modlitbou) a kňazov (almužnou), ako aj slobodu byť Božími služobníkmi a deťmi.

Pokánie v Tradícii – „Teraz však – hovorí Pán –  obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom, roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie“ (Joel 2, 12 – 13). „Dobrá je modlitba s pôstom a milosrdenstvo so spravodlivosťou. Lepšie je mať málo, ale spravodlivo, ako veľa, a zločinne. Lepšie je konať skutky milosrdenstva ako kopiť zlaté poklady. Milosrdenstvo vyslobodzuje zo smrti a očisťuje od každého hriechu. Tí, čo preukazujú milosrdenstvo, budú sa tešiť z dlhého života“ (Tob 12, 8 – 9). „Almužna lieči popudlivosť duše; pôst ubíja zmyselnú túžbu; modlitba očisťuje intelekt a pripravuje ho na kontempláciu stvorených bytostí“ (Maxim Vyznávač, Prvá centúria o láske, 79).   „Pokánie sa nedeje bez Svätého Ducha; sprevádzajú ho pôsty a bdenia, almužna a modlitba… to všetko je výsledkom pôsobenia Svätého Ducha, ako povedal Pavol: ‚My sa nevieme modliť, ako by sme sa mali, ale sám Duch sa prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, aký je úmysel Ducha, lebo sa prihovára za svätých podľa Božej vôle‘“ (Filoxenus z Mabbugu, O prebývaní Svätého Ducha).   „Jeden vojak sa raz opýtal abbu Miosa, či Boh prijíma pokánie. Keď ho starec naučil mnohým veciam, povedal: ‚Povedz mi, môj milý, keď sa ti roztrhne plášť, vyhodíš ho?‘ On odpovedal: ‚Nie, opravím ho a znovu použijem.‘ Starec mu povedal: ‚Ak si taký starostlivý o svoj plášť, nebude Boh rovnako starostlivý o svoje stvorenie?‘ (Výroky púštnych otcov: Abecedná zbierka). „Existuje hriech, ktorý je vždy ‚na smrť‘ [Ján 5,16]. Je to hriech, za ktorý nerobíme pokánie. Pre tento hriech nebudú vypočuté ani modlitby svätého“ (Marek Askéta vo Filokálii, Prvý zväzok).

Príkaz modlitby, pôstu a almužny je často zaznamenaný v Starom zákone. „Nezanedbaj modliť sa a dávať almužnu!“ (Sir 7, 10). Intenzita modlitby sa často merala podľa nariadenia, že modlitbu sprevádza pôst a almužna. „I obrátil som tvár k svojmu Pánovi, k Bohu, aby som ho hľadal modlitbou a prosbami s pôstom, vrecovinou a popolom“ (Dan 9, 3). V Kázni na vrchu sa hovorí, že Pán Ježiš predpokladá tieto praktiky ako bežné cvičenia židovského duchovného života: „Keď dávaš almužnu… Keď sa modlíte… Keď sa postíte…“ (Mt 6, 2. 5. 16).

Pôst nás zbavuje a vyprázdňuje z našej sebastrednosti, neautentickosti a pripútanosti k prázdnemu lesku sveta. Modlitba nás sústreďuje na Boha a napĺňa nás ním. Almužnou sa delíme o seba, svoj čas, svoje talenty a svoje poklady (všetko nám dal Boh) s druhými v spoločenstve života. Modlitba usmerňuje pôst a almužnu. Pôst nám umožňuje vyprázdniť sa, aby sme sa mohli naplniť prostredníctvom modlitby. Almužna vytvára tok spoločenstva života a lásky od Boha cez nás k druhým. Zabraňuje nám stagnovať na majetníckom, chápadlovom prístupe k veciam a k sebe samým.

Zdroj: Light for life. Part Three. The Mystery lived. God with us publications 2001. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

---

Svetlo pre život III.: Prvý „nástroj“ na pokánie – Pôst (9)


Svetlo pre život III.: Vstúpenie do duchovného života (7)

---