Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá služby – Sväté stavy
485 Boh Otec vo svojej láske k ľudstvu „tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 16 – 17). Boží Syn, Ježiš Kristus, sám seba nazýva Dobrým pastierom: „Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce“ (Jn 10, 11). Kristus v sebe napĺňa Boží prísľub jediného Pastiera pre Boží ľud: „I postavím nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť: svojho sluhu, Dávida; on ich bude pásť, on im bude pastierom“ (Ez 34, 23). Kristus odovzdáva svoje pastierstvo vyvoleným apoštolom, ktorých povolal, a tiež ich nástupcom. Robí to preto, aby prostredníctvom nich naďalej zostával v Cirkvi a viedol ju.
Kristovo kňazstvo
486 Kristus ako Bohočlovek obnovil zväzok medzi Bohom a ľudským rodom a stal sa jediným prostredníkom medzi Bohom a ľudstvom (porov. 1 Tim 2, 5). Vystúpil do neba vo svojej ľudskej prirodzenosti a zjavil sa ako Orodovník za nás pred Božou tvárou (porov. Hebr 9, 24). Kristus je večný kňaz „podľa radu Melchizedechovho“. To znamená, že Kristus „sa ním [kňazom] nestal podľa predpisu zákona o telesnom pôvode [od Árona], ale mocou nezničiteľného života“ (Hebr 7, 16), pretože sprostredkovanie v ňom je dokonalé a trvalé. Tým, že Kristus priniesol sám seba ako obetu zmierenia na kríži, bol zároveň kňazom i obetou. Preto je jeho obeta, prinesená raz navždy, dokonalá (porov. Hebr 7, 27).
487 Kristus svojou životodarnou smrťou a zmŕtvychvstaním zničil nepriateľstvo medzi ľudstvom a Bohom (porov. Ef 2, 14). A želal si, aby požehnania spásonosných plodov týchto činov boli naďalej dostupné prostredníctvom svätých tajomstiev (sviatostí) každému človeku – až do jeho príchodu v sláve. Preto Kristus ustanovuje v Cirkvi hierarchické kňazstvo. Urobil tak pri mystickej večeri, keď prikázal opakovať pamiatku jeho smrti a zmŕtvychvstania (porov. Lk 22, 19), a potom po svojom zmŕtvychvstaní, keď dal apoštolom dar Svätého Ducha na odpustenie hriechov (porov. Jn 20, 22 – 23).
488 Kristovo kňazstvo je aktualizáciou Kristovho sprostredkovania a príhovoru v Cirkvi prostredníctvom Bohom vyvolených osôb. V tajomstve svätých stavov dostávajú posvätní služobníci milosť Svätého Ducha vykonávať Kristovo kňazstvo pri slávení svätých tajomstiev a v pastoračnej službe. Vo všetkých službách posvätného služobníka „je prítomný vo svojej Cirkvi to sám Kristus ako Hlava svojho tela, Pastier svojho stáda… Učiteľ pravdy“.[1] Predovšetkým však pri eucharistickej obete posvätný služobník koná v mene Krista, najvyššieho a večného veľkňaza.[2] Posvätný služobník koná aj „v mene celej Cirkvi, keď prednáša Bohu modlitbu Cirkvi a predovšetkým keď prináša eucharistickú obetu“.[3]
Apoštolská postupnosť
489 Kristus odovzdáva apoštolom uskutočňovanie svojho spásonosného pôsobenia vo svete. Zveruje im svoju Cirkev, keď hovorí Petrovi: „Pas moje ovce“ (Jn 21, 16 – 17). Svätý Ján Zlatoústy pri vysvetľovaní týchto slov hovorí: „Majster chcel naučiť Petra… ako veľmi on sám miloval svoju Cirkev… a nás všetkých, aby sme aj my prejavovali veľkú starostlivosť o ňu.“[4] Apoštoli odovzdajú toto poslanie svojim nástupcom: „Paste Božie stádo, ktoré je u vás… nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda. A keď sa zjaví Najvyšší pastier, dostanete nevädnúci veniec slávy“ (1 Pt 5, 2 – 4). Apoštol Pavol uložil svojmu učeníkovi Timotejovi povinnosť ustanoviť nástupcov vkladaním rúk (porov. 1 Tim 5, 22) a prikázal mu, aby im odovzdal apoštolské učenie: „Čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zver spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných“ (2 Tim 2, 2).
490 Pri zakladaní nových kresťanských spoločenstiev apoštoli na ich čelo stavali presbyterov (z gréckeho slova presbyteros, čo znamená starší) alebo biskupov (z gréckeho slova, episkopos,čo znamená dozorca alebo strážca) (pozri Sk 14, 23; 20, 17. 28; Flp 1, 1), zatiaľ čo diakonov (z gréckeho slovo diakonos, čo znamená služobník) ustanovili na každodennú službu „pri stoloch“ (porov. Sk 6, 1 – 6). O apoštolskej postupnosti svedčí aj svätý Kliment Rímsky:
Apoštoli nám kázali evanjelium od Ježiša Krista; Ježiš Kristus [tak učinil] od Boha. Kristus bol teda poslaný Bohom a apoštoli Kristom. … Apoštoli ustanovili prvotiny [svojej práce], keď ich najskôr osvedčili Duchom, za biskupov a diakonov tých, čo mali neskôr uveriť.[5]
Hierarchické kňazstvo
491 Kňazská služba v Cirkvi má hierarchickú štruktúru, ktorej podstata sa najplnšie prejavuje pri slávení Eucharistie. V eucharistickom zhromaždení predsedá biskup ako nástupca apoštolov; presbyteri koncelebrujú s biskupom, zatiaľ čo diakoni asistujú biskupovi a presbyterom. Svätý Ignác Antiochijský zdôrazňuje význam hierarchickej služby v Cirkvi: „Nabádam vás, aby ste sa učili robiť všetko v božskej harmónii, kým váš biskup predsedá na mieste Boha a vaši presbyteri na mieste zhromaždenia apoštolov spolu s vašimi diakonmi, ktorí sú mi najdrahší a sú poverení službou Ježiša Krista.“[6] „Mimo týchto [t. j. biskupov, presbyterov a diakonov] niet Cirkvi.“[7]
492 Plnosť pastoračnej služby je daná biskupom. Oni sú dedičmi plnosti apoštolskej služby, čiže plnosti milosti kňazstva. Biskup je vo svojej eparchii ten, kto má primárnu zodpovednosť za vyučovanie Božieho slova, vedenie Božieho ľudu a jeho posväcovanie. Posväcujúcou službou, ktorá je biskupovi vlastná, je vysviacanie biskupov, presbyterov a diakonov, posväcovanie myra a antimenzionov. Presbyteri, ustanovení biskupmi do čela farských spoločenstiev, slávia bohoslužby, vyučujú a vedú im zverené stádo. Slávia tajomstvá krstu, myropomazania, Eucharistie, pokánia, svätého pomazania a korunovania, ako aj iné požehnania a posvätenia pre potreby veriacich. Diakonov biskup ustanovuje na liturgickú službu spolu s biskupom alebo presbyterom, ale aj na ďalšie služby spojené s vyučovaním a pomocou Božiemu ľudu v jeho potrebách, najmä chudobným a chorým.
493 V pastoračnej službe cirkevnej hierarchie, t. j. v jej kráľovskej (vodcovskej), prorockej (učiteľskej) a kňazskej (posväcujúcej) službe, sa uskutočňuje Kristovo pastierstvo. Cirkevná hierarchia plní tieto tri služby v rámci spoločenstva a pre spoločenstvo. Robí to v mene Krista a jeho Cirkvi.
Obrady vysviacky diakona, presbytera a biskupa
494 Vysviacka diakona, presbytera alebo biskupa sa koná počas božskej liturgie. Uskutočňuje sa vkladaním rúk biskupa (gr. cheirotonia) a modlitbou Cirkvi. Vkladaním rúk na vysväcovaného muža biskup na neho zvoláva milosť Svätého Ducha. Pri vysväcovaní presbytera biskup vyhlási: „Božia milosť, ktorá vždy uzdravuje slabých a dopĺňa to, čo chýba, umiestňuje zbožného diakona do presbyterátu. Preto sa modlime, aby na neho zostúpila milosť Svätého Ducha, a všetci povedzme: Pane, zmiluj sa.“ K modlitbe biskupa sa pripája modlitba Cirkvi. Opakovanou aklamáciou Axios! (v gréčtine znamená hodný) spoločenstvo potvrdzuje, že vďaka Božej milosti sa vysvätený stal hodným presbyterskej služby. Podobne ako krst a myropomazanie, aj vysviacka do akéhokoľvek hierarchického stavu udeľuje nezmazateľnú pečať milosti; preto možno takúto vysviacku prijať len raz za život.
495 V modlitbách pre vysviacku diakona[8] Cirkev prosí, aby novovysvätený diakon podľa príkladu prvomučeníka a archidiakona Štefana dostal hojnosť viery, lásky, sily a svätosti, čo je potrebné na vykonávanie jeho služby v spoločenstve. Na znak tejto služby biskup dáva novovysvätenému diakonovi: diakonské rúcho, kadidelnicu, ripidu (liturgický vejár) a podľa zvyku, evanjeliár.
496 Zvláštnosťou vysviacky presbytera je, že kandidát pred vysviackou vyznáva Symbol viery a skladá sľub poslušnosti svojmu biskupovi. Presbyterská služba pozostáva z nasledujúcich činností: „dôstojne a bezúhonne stáť pred svätým oltárom, ohlasovať sväté evanjelium, prinášať dary a duchovné obety, obnovovať ľud v krstiteľnici znovuzrodenia a vykonávať ďalšie cirkevné služby.“[9]
497 Pri vysviacke biskupa, ktorá si vyžaduje nie menej ako troch biskupov, kandidát skladá vyznanie viery, v ktorom podrobne vysvetľuje cirkevné učenie o Najsvätejšej Trojici, Vtelení a svätých tajomstvách. Je to preto, lebo biskup je učiteľ a ten, kto ohlasuje evanjelium svojmu stádu. Prostredníctvom vysväcujúceho biskupa Cirkev prosí Krista, aby sa ten, kto prijíma milosť veľkňazstva, stal „napodobňovateľom pravého Pastiera, ktorý položil život za svoje ovce; vodcom slepých; svetlom pre tých, čo sú v temnotách; vychovávateľom nerozumných a učiteľom detí; majákom vo svete; aby viedol k dokonalosti duše, ktoré sú mu zverené.“[10] Simeon Solúnsky vysvetľuje, že prostredníctvom vysviacky biskup ako hlava jemu zverenej miestnej Cirkvi „prijíma za nevestu tú, ktorá je Kristovou nevestou“, čiže Cirkev. „Je to preto, lebo [Kristus] nás učil, že pastierska starostlivosť a starostlivosť o ňu je dôkazom lásky k nemu.“[11] Úzke puto vytvorené medzi novovysväteným pastierom a jeho stádom sa počas jeho vysviacky niekoľkokrát vyjadruje výslovným pomenovaním miestnej cirkvi (eparchie), pre ktorú je vysväcovaný. Prítomnosť nie menej ako troch vysväcujúcich biskupov, teda biskupov iných eparchií, svedčí o putách, ktoré existujú medzi miestnymi cirkvami. Tým sa prejavuje jednota Cirkvi.
498 Popri hierarchickej službe Cirkev zriadila aj iné služby. Ich zavedené hodnosti sú: svieconosič, lektor/čitateľ alebo spevák (kantor) a subdiakon/poddiakon. Všetky tieto osoby sú nazývané služobníkmi Cirkvi. Tí, ktorí prijali vysviacku do nižšieho stavu a dosiahli dokonalosť v tejto službe, môžu byť vysvätení do vyššieho stavu. Každý zo stavov je vyjadrením rozmanitosti darov Svätého Ducha pre službu v Cirkvi.
Podpora povolaní ku kňazstvu v Cirkvi
499 Povolanie ku kňazstvu je Božím darom cirkevnému spoločenstvu a zároveň plodom duchovného života spoločenstva – rodiny a farnosti. Preto sa Cirkev neprestajne modlí za dobré a sväté povolania ku kňazskej službe. Cirkev poskytuje primeranú prípravu pre tých, ktorých povolal Boh. To preto, aby boli otvorení prijať milosť kňazstva – slúžiť Božiemu ľudu. Počas tejto prípravy kandidát rastie v duchu modlitby, poznania učenia Cirkvi a zručnosti viesť druhých na ceste spásy. Zodpovednosť za pripravenosť kandidáta na kňazstvo nesie biskup, ktorý mu zveruje službu v Cirkvi. Cirkevné spoločenstvo ho zasa podporuje v jeho službe:
Dobrý pastier, ktorý je taký, akého si želá Kristus, je prirovnávaný k tisícom mučeníkov. Mučeník zomrel raz za Krista, ale tento človek zomiera desaťtisíc ráz za stádo, ak je takým pastierom, akým by mal byť, lebo taký môže zomierať každý deň. A preto vy [t. j. laici], poznajúc, čo je to práca, spolupracujte s ním, modlitbami, horlivosťou, ochotou, láskou, aby sme sa my mohli chváliť vami a vy nami.[12]
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.
[1] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1548.
[2] Pozri Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium, 10.
[3] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1552.
[4] Ján Zlatoústy, O kňazstve, 2, 1: PG 48, 631.
[5] Kliment Rímsky, Prvý list Korinťanom, 42: PG 1, 292.
[6] Ignác Antiochijský, List Magnezijčanom, 6, 1: PG 5, 668.
[7] Ignác Antiochijský, List Trálčanom, 3, 1: PG 5, 677.
[8] Archihieratikon, Vysviacka diakona.
[9] Archihieratikon, Vysviacka presbytera.
[10] Archihieratikon, Vysviacka biskupa, Modlitba po pokojnej ektenii.
[11] Simeon Solúnsky, O svätej vysviacke, 196: PG 155, 436.
[12] Ján Zlatoústy, Homílie na List Rimanom 29, 5: PG 60, 660.
Kristus naša Pascha II.: Osobitné príležitostné modlitby, požehnania a zasväteniaKristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá služby – Manželstvo