Alexander Schmemann: Veľký a Svätý piatok

od autora: Ján Krupa · 29 marca, 2024

Kríž

Zo svetla Svätého štvrtka vstupujeme do tmy Piatku, dňa Kristovho umučenia, smrti a pochovania. V ranej Cirkvi sa tento deň nazýval „Pascha Kríža“, pretože je skutočne začiatkom tej Paschy alebo Prechodu, ktorého celý význam sa nám postupne odhalí najprv v úžasnom tichu Veľkej a požehnanej soboty a potom v radosti dňa Vzkriesenia.

Ale najskôr o tme. Keby sme si len dokázali uvedomiť, že vo Veľký piatok nie je tma len symbolická a spomienková. Tak často sledujeme krásny a slávnostný smútok týchto bohoslužieb v duchu samospravodlivosti a sebaospravedlňovania. Pred dvetisíc rokmi zlí ľudia zabili Krista, ale dnes my – dobrí kresťania – staviame v našich chrámoch honosné hroby. Nie je to znak našej dobroty? Veľký piatok sa však nezaoberá len minulosťou. Je to deň hriechu, deň zla, deň, v ktorý nás Cirkev vyzýva, aby sme si uvedomili ich hroznú skutočnosť a moc v „tomto svete“. Hriech a zlo totiž nezmizli, ale naopak, stále predstavujú základný zákon sveta a nášho života.

Podporte nás

A my, ktorí sa nazývame kresťanmi, neosvojujeme si tak často tú logiku zla, ktorá viedla židovské Synderium a Poncia Piláta, rímskych vojakov a celý zástup k nenávisti, mučeniu a zabitiu Krista? Na ktorej strane, s kým by sme boli, keby sme žili v Jeruzaleme za čias Piláta? Túto otázku nám adresuje každé slovo veľkopiatkových bohoslužieb. Je to skutočne deň tohto sveta. Je to skutočné, a nie symbolické odsúdenie, je to skutočný, a nie rituálny súd nad naším životom. Je to zjavenie skutočnej povahy sveta, ktorý vtedy uprednostňoval a stále uprednostňuje tmu pred svetlom, zlo pred dobrom, smrť pred životom. Po odsúdení Krista na smrť „tento svet“ odsúdil na smrť sám seba, a nakoľko prijímame jeho ducha, jeho hriech, jeho zradu Boha, sme odsúdení aj my. Taký je prvý a strašne realistický význam Veľkého piatku: odsúdenie na smrť.

Deň vykúpenia

Tento deň zla, jeho konečného prejavu a triumfu, je zároveň dňom vykúpenia. Kristova smrť sa nám zjavuje ako spásna smrť pre nás a pre našu spásu. Je spásnou smrťou, pretože je úplnou, dokonalou a najvyššou obetou. Kristus dáva svoju smrť svojmu Otcovi a on dáva svoju smrť nám. Svojmu Otcovi, pretože, ako uvidíme, neexistuje iný spôsob, ako zničiť smrť, ako zachrániť ľudí pred ňou. A Otcovou vôľou je, aby ľudia boli zachránení pred smrťou. Nám, pretože v úplnej pravde Kristus zomiera namiesto nás. Smrť je prirodzeným plodom hriechu, imanentným trestom. Človek sa rozhodol odcudziť sa Bohu, ale keďže nemá život v sebe a zo seba, zomiera.

V Kristovi však nie je hriech, a teda ani smrť. On prijíma smrť len z lásky k nám. Chce prijať a zdieľať náš ľudský stav až do konca. Prijíma trest našej prirodzenosti, pretože na seba vzal celú ťarchu ľudského údelu. Zomiera, pretože sa s nami skutočne stotožnil, skutočne vzal na seba tragédiu ľudského života. Jeho smrť je konečným zjavením jeho súcitu a lásky.

A pretože jeho smrť je láskou, súcitom a spolutrpením, v jeho smrti sa mení samotná podstata smrti. Z trestu sa stáva žiarivý akt lásky a odpustenia, koniec odcudzenia a samoty. Odsúdenie sa mení na odpustenie.

Zničenie smrti

A napokon, Kristova smrť je spásonosná, pretože ničí samotný zdroj smrti: zlo. Tým, že ju s láskou prijíma, že sa vydáva svojim vrahom a umožňuje ich zdanlivé víťazstvo, Kristus zjavuje, že v skutočnosti je toto víťazstvo úplnou a rozhodujúcou porážkou zla. Aby zlo zvíťazilo, musí zničiť dobro, musí dokázať, že je konečnou pravdou o živote, zdiskreditovať dobro a jedným slovom ukázať svoju vlastnú nadradenosť. Ale počas celého utrpenia je to Kristus a jedine Kristus, kto víťazí. Zlo proti nemu nemôže nič urobiť, pretože nemôže prinútiť Krista, aby zlo prijal ako pravdu. Pokrytectvo sa zjavuje ako pokrytectvo, vražda ako vražda, strach ako strach.

A ako sa Kristus ticho približuje ku krížu a koncu, ako ľudská tragédia vrcholí, jeho triumf, jeho víťazstvo nad zlom, jeho oslávenie sú čoraz zjavnejšie.

Na každom kroku sa toto víťazstvo uznáva, vyznáva, ohlasuje: Pilátova manželka, Jozef, ukrižovaný lotor, stotník. A keď Ježiš zomiera na kríži a prijíma najvyššiu hrôzu smrti – absolútnu samotu (Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?) – neostáva nič iné, len vyznať, že „toto bol naozaj Boží Syn!“ A tak práve táto smrť, táto láska, táto poslušnosť, táto plnosť života ničia to, čo urobilo zo smrti univerzálny osud. „Otvorili sa hroby…“ (Mt 27, 52). Už sa objavujú lúče vzkriesenia.

Takéto je dvojité tajomstvo Veľkého piatku a jeho bohoslužby nám ho odhaľujú a umožňujú sa na ňom podieľať. Na jednej strane sa neustále zdôrazňuje Kristovo umučenie ako hriech všetkých hriechov, zločin všetkých zločinov. Na celej utierni, počas ktorej nás dvanásť strastných čítaní núti krok za krokom sledovať Kristovo utrpenie; na hodinkách (ktoré nahrádzajú božskú liturgiu, pretože zákaz sláviť Eucharistiu v tento deň znamená, že sviatosť Kristovej prítomnosti nepatrí do „tohto sveta“ hriechu a temnoty, ale je sviatosťou „sveta, ktorý príde“); a napokon na večierni, ktorá je bohoslužbou Kristovho pohrebu, hymny a čítania – všetky sú plné slávnostných obvinení tých, ktorí sa dobrovoľne a slobodne rozhodli zabiť Krista, pričom túto vraždu ospravedlňujú svojím náboženstvom, politickou lojalitou, praktickými úvahami a profesionálnou poslušnosťou.

Na druhej strane, od samého začiatku je prítomná aj obeta lásky, ktorá pripravuje konečné víťazstvo. Z prvého evanjeliového čítania (Jn 13, 31), ktoré sa začína slávnostným Kristovým ohlásením: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh,“ až po stichiru na konci večierne, je tu nárast svetla, pomalý rast nádeje a istoty, že „smrť pošliape/premôže smrť…“ „Peklo sa chvelo, keď videlo teba, Vykupiteľa všetkých, ktorý bol uložený do hrobu. Jeho putá sa roztrhli, jeho brány sa rozpadli! Hroby sa otvorili, mŕtvi vstali. Vtedy Adam radostne a vďačne zvolal: Sláva tvojej blahosklonnosti, priateľ človeka!“

A keď na konci večierne položíme do stredu chrámu obraz Krista v hrobe/plaštenicu , keď sa tento dlhý deň chýli ku koncu, vieme, že sme na konci dlhých dejín spásy a vykúpenia. Prichádza siedmy deň, deň odpočinku, požehnaná sobota a s ňou aj zjavenie životodarného hrobu.

Zdroj: Alexander Schmemann, Liturgické vysvetlenie Svätého týždňa. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.