Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá iniciácie – Eucharistia
431 Tajomstvo Eucharistie (svätého prijímania) je tretím z tajomstiev kresťanskej iniciácie. V Eucharistii novopokrstený, ktorý sa narodil v Kristovi a je naplnený Svätým Duchom, prijíma pri svätom eucharistickom stole Kristovo telo a krv. Ale na rozdiel od krstu a myropomazania, ktoré prijímame len raz, tajomstvo Eucharistie prijímame po celý život, pretože práve prostredníctvom tohto tajomstva rastieme v milosti prijatej v krste a myropomazaní – v milosti byť Božími synmi a dcérami. Z tohto dôvodu naša Cirkev ponúka sväté prijímanie novopokrsteným.[1]
432 V tajomstve svätého prijímania nám Kristus dáva samého seba, svoje telo a krv, ako pokrm pre náš rast v novom živote. Pri Tajomnej večeri (Poslednej večeri) Kristus obetoval sám seba za nás, aby sme my mohli obetovať svoj život za blížneho, ako on obetoval svoj život (porov. Jn 13, 34). Prijímajúc Pánovo telo a krv dostávame závdavok večného života: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54). Účasťou na Kristovom tele a krvi už máme večný život, ktorého plnosť sa zjaví pri slávnom druhom Kristovom príchode. „Lebo keďže nám daroval svoj vlastný obraz a svojho vlastného ducha a my sme ich nestrážili, vzal na seba účasť na našej úbohej a slabej prirodzenosti, aby nás očistil a urobil neporušiteľnými a znovu nás ustanovil za účastníkov svojho božstva.“[2]
433 Svätá Eucharistia najplnšie manifestuje a vytvára naše spoločenstvo s Bohom i s druhými. Všetci, ktorí majú spoločenstvo s Kristom, sa stávajú „jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi“ (Rim 12, 5). Inými slovami, stávame sa jednou Cirkvou. „Keďže je jeden [eucharistický] chlieb, my mnohí sme jedno telo [Krista], lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (1 Kor 10, 17). Tú istú pravdu vyznávame aj v anafore svätého Bazila Veľkého, keď Boha prosíme: „Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.“ Svätý Ján Damaský učí:
Hovorí sa o účasti, pretože prostredníctvom nej máme účasť na Ježišovom božstve. Hovorí sa aj o prijímaní, ktoré je skutočným spoločenstvom, pretože prostredníctvom neho máme spoločenstvo s Kristom a účasť na jeho tele a božstve: [zároveň] máme spoločenstvo a prostredníctvom neho sme zjednotení jeden s druhým. Lebo keďže máme účasť na jedom chlebe, všetci sa stávame jedným Kristovým telom a jednou krvou a údmi jeden druhého, keďže sme s Kristom jedno telo.[3]
Eucharistia je Kristovo telo a krv
434 Pri Tajomnej večeri (Poslednej večeri) Ježiš Kristus zjavuje nepochopiteľné tajomstvo svojho tela: vo vtelení dostal telo od Panny Márie a v Eucharistii ho ponúka svojim učeníkom ako pokrm, aby sa v Cirkvi celé ľudstvo a celé stvorenie stalo jeho telom. Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje Kristov dar pri Tajomnej večeri, pričom akoby preformuloval Kristove slová: „Chcel som sa stať vaším bratom. Kvôli vám som sa podelil s telom a krvou a vám zasa dávam telo a krv, ktorými som sa stal vaším príbuzným.“[4]
435 Božská liturgia je pamiatkou, pokračovaním Tajomnej večere: „Prijmi ma dnes, Syn Boží, za účastníka na svojej tajomnej večeri.“[5] Tak ako Kristus ponúkol apoštolom spoločenstvo na jeho tele a krvi pri Tajomnej večeri, tak nám pri liturgii ponúka toto spoločenstvo: „Keď teda uvidíte, že vám kňaza podáva [večeru], neberte do úvahy, že to robí kňaz, ale že je to Kristova ruka, ktorá je vystretá.“[6] Ikona svätého prijímania apoštolov, ako aj ikona Tajomnej večere, znázorňuje to, čo sa deje na liturgii: Kristus ponúka sväté prijímanie svojho tela a krvi svojim apoštolom, ktorí predstavujú všetkých veriacich. Na liturgii pred svätým prijímaním sa kňaz modlí: „Ráč nám svojou štedrou rukou podať svoje prečisté telo a presvätú krv a skrze nás aj všetkým ľuďom.“
436 Pri liturgii nám Kristus, tak ako apoštolom, ponúka prijímanie nie jednoduchého chleba a vína, ale svojho pravého tela a krvi. „Chlieb a víno [Eucharistie] nie sú iba obrazmi Kristovho tela a krvi (božechráň), ale samotným zbožšteným telom Pána.“[7] Cirkev slávnostne vyznáva a učí, že na liturgii prijímame pravé Kristovo telo – záruku toho, že Cirkev je Kristovým telom.
Aby sme sa ním teda stali nielen láskou, ale aj skutkom, včleňme sa do tohto tela. Toto sa uskutočňuje prostredníctvom pokrmu, ktorý nám On dobrovoľne dal, keď nám chcel ukázať lásku, ktorú má k nám. Z tohto dôvodu sa s nami zmiešal; svoje telo premiesil s naším telom, aby sme boli istou Jednou Vecou, ako telo spojené s hlavou. To totiž patrí tým, ktorí silne milujú.[8]331
437 Skutočnosť, že v Eucharistii prijímame skutočné Kristovo telo a krv, je závdavkom nádeje na vzkriesenie našich tiel:
Ako môžu [gnostickí heretici] povedať, že telo, ktoré sa živí Pánovým telom a jeho krvou, podlieha skaze a nemá účasť na [večnom] živote? Nech teda buď zmenia svoj názor, alebo prestanú obetovať práve spomenuté [Dary]. Náš názor je však v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa potvrdzuje náš názor… Naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušiteľné a majú nádej na vzkriesenie do večnosti.[9]
438 Ako sú v Kristovi zjednotené dve prirodzenosti – božská a ľudská, tak aj v Eucharistii „chlieb, ktorý vzniká zo zeme, keď sa mu dostane vzývania Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, pozostávajúcou z dvoch skutočností, pozemskej a nebeskej.“[10] Ján Damaský vysvetľuje zjednotenie pozemskej a nebeskej prirodzenosti v Eucharistii na príklade žeravého uhlia:
[Horiace] uhlie nie je obyčajné drevo, ale drevo zjednotené s ohňom; podobne aj chlieb svätého prijímania nie je obyčajný chlieb, ale chlieb zjednotený s božstvom. Ale telo, ktoré je zjednotené s božstvom, nie je jedna prirodzenosť, ale má jednu prirodzenosť, ktorá patrí telu, a druhú prirodzenosť, ktorá patrí božstvu, ktoré je s ním zjednotené, takže táto zlúčenina nie je jednou prirodzenosťou, ale dvomi.[11]
Kristus ponúka svoje telo a krv spôsobom prístupným ľuďom: „Keďže človek má vo zvyku jesť [chlieb] a piť vodu a víno, [Kristus] s nimi zjednotil svoje božstvo a urobil z nich svoje telo a krv, aby sme sa prostredníctvom toho, čo je známe a prirodzené, mohli povzniesť k tomu, čo je nadprirodzené.“[12]
Posvätenie darov
439 Kristus ustanoví Eucharistiu, pri ktorej chlieb a víno robí svojím telom a krvou, aby premieňal – prostredníctvom Svätého Ducha – tých, ktorí pristupujú k svätému prijímajú. Stávajú sa „jedným telom a krvou s ním.“[13] Svätý Ján Zlatoústy komentuje nasledujúce slová apoštola Pavla: „Pretože je jeden chlieb [na ktorom sa zúčastňujeme], my mnohí sme jedno telo“ (1 Kor 10, 17). Posvätenie Darov dáva prirovnáva k premene tých, ktorí ich prijímajú: „Veď čo je tento chlieb? – Kristovo telo. A čím sa stávajú tí, ktorí sa na ňom zúčastňujú? Kristovým telom: nie mnohými telami, ale jedným telom.“[14]
440 Učenie svätých otcov Cirkvi o Eucharistii má svoje korene vo vtelení Božieho Syna:
Ak sa Boh Slovo z vlastnej vôle stal človekom a čistú a nepoškvrnenú krv zo svätej a večne panenskej urobil svojím telom bez pomoci semena, či potom nemôže urobiť chlieb svojím telom a víno a vodu svojou krvou? … Ak sa však pýtate, ako sa to stalo, stačí, ak sa dozviete, že sa to stalo prostredníctvom Svätého Ducha, tak ako Pán vzal na seba telo, ktoré v ňom pretrvávalo, a zrodil sa zo svätej Bohorodičky prostredníctvom Ducha. A ďalej nevieme nič iné, iba to, že Božie slovo je pravdivé, oživuje a je všemohúce, ale spôsob toho sa nedá vypátrať.[15]
441 Svätí Otcovia síce neskúmajú spôsob konsekrácie eucharistických darov, ale zdôrazňujú, ako sa v týchto daroch zjednocuje pozemské a nebeské, ako sa v Kristovi zjednocuje jeho božská a ľudská prirodzenosť. Vďaka tomuto zjednoteniu sa prijímaním Kristovho tela a krvi skutočne stávame jedným telom s ním.
Eucharistická obeta
442 V Eucharistii nám Kristus ponúka účasť na svojom živote, na bohoľudskom (t. j. teandrickom) živote. Robí to z milosrdnej lásky, nie pre naše zásluhy. Najvyšším vyjadrením tejto lásky je Kristova krvavá obeta na Golgote, ktorej pamiatkou je nekrvavá obeta – Eucharistia. „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 – 19).
443 Kristus sa nám ponúka, aby sme sa my zasa ponúkli jemu. Kristus sa ponúka ako Dar: „Vezmite, jedzte… Pite z neho všetci…“ Na tieto slová odpovedáme, keď prinášame dary a samých seba: „Tvoje z tvojho tebe prinášame…“ Robíme to kvôli všetkému, čo pre nás urobil. Na božskej liturgii konáme pamiatku Kristovej obety seba samého ako daru, aby sme na ňu odpovedali svojou obetou. Kristova obeta je večná a stále prítomná, zatiaľ čo my musíme stále obnovovať a prehlbovať náš dar-obetu.
444 Na božskej liturgii sa modlíme: „Dovoľ nám prinášať ti dary a duchovné žertvy… Nech ti je naša obeta príjemná.“[16] Svätý Pavol o tejto obete hovorí, keď nás učí: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1; pozri 1 Pt 2, 5). Naša obeta spočíva v tejto úplnej obete. V anafore božskej liturgie to vyhlasujeme slovne; vo svätom prijímaní to napĺňame konzumáciou Darov; a po liturgii to aktualizujeme v každodennom živote.
Sväté prijímanie
445 Sväté prijímanie završuje účasť kresťana na božskej liturgii. Náš Pán povedal: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Svätí Otcovia zdôrazňovali potrebu pristupovať k svätému prijímaniu na liturgii: „Povedzte mi, keby bol niekto pozvaný na hostinu a umyl by si ruky, sadol by si a bol by celý pripravený pri stole, a napokon by odmietol jesť: či tým neuráža toho, kto ho pozval? Nebolo by lepšie, keby taký človek vôbec neprišiel?“[17] Pre kresťana plnenie prikázanie „Zasvätiť Pánov deň“ (porov. Ex 20, 8 a Dt 5, 12) znamená zúčastňovať sa na božskej liturgii v nedeľu a vo sviatok. Cirkev povzbudzuje kresťanov, aby v záujme svojho duchovného rastu čo najčastejšie pristupovali k svätému prijímaniu. Apoštol Pavol však učí: „Nech človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha“ (1 Kor 11, 28). Pri príprave na sväté prijímanie si veriaci spytujú svedomie a dodržiavajú eucharistický pôst.
446 Kresťania sa zúčastňujú na Najsvätejšej Eucharistii „na odpustenie svojich hriechov a večný život“. „Prijímajme… božské uhlie, aby oheň túžby, ktorý je v nás, s dodatočnou žiarou získanou z uhlia úplne strávil naše hriechy a osvietil naše srdcia, a aby sme boli zapálení a zbožštení účasťou na božskom ohni.“[18] Podmienkou dôstojného pristúpenia k svätému prijímaniu je čisté svedomie, pokánie za hriechy pred Bohom a zmierenie s blížnym: „[V] každý Pánov deň sa zhromaždite, lámajúc chlieb, vzdávajte vďaky po vyznaní svojich previnení, aby vaša obeta bola čistá. Ale nech sa s vami nezíde nikto, kto je v spore so svojím blížnym, kým sa nezmieri, aby sa vaša obeta nepoškvrnila.“[19]
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.
[1] Kongregácia pre východné cirkvi, Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov Kódexu kánonov východných cirkví, 51.
[2] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1137.
[3] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1153.
[4] Ján Zlatoústy, Homílie na Jánovo evanjelium, Homília, 46, 3: PG 59, 261.
[5] Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Ján Zlatoústeho, Modlitba pre svätým prijímaním.
[6] Ján Zlatoústy, Homílie na Matúšovo evanjelium, 50, 3: PG 58, 507.
[7] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1148.
[8] Ján Zlatoústy, Homílie na Jánovo evanjelium, 46, 3 PG 59, 260.
[9] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1027.
[10] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1027.
[11] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1149.
[12] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1144.
[13] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické katechézy, 4, 3: PG 33, 1099.
[14] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korinťanom, 24, 4: PG 61, 205.
[15] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1145.
[16] Liturgikon, Božská liturgia nášho Otca svätého Jána Zlatoústeho, Modlitba ekténie za dary.
[17] Ján Zlatoústy, Homília na Efezanom, 3, 5: PG 62, 29.
[18] Ján Damaský, Výklad ortodoxnej viery, 4, 13: PG 94, 1149.
[19] Didache alebo Náuka dvanástich Apoštolov, 14.
Kristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá uzdravenia – PokánieKristus naša Pascha II.: Sväté tajomstvá kresťanskej iniciácie – krst a myropomazanie