Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Kristov druhý príchod v sláve; Prítomnosť vzkrieseného Krista; Zjednotenie pozemského a nebeského v oslávenom Kristovi; Vzkriesenie mŕtvych; Boží súd; Boh – všetko vo všetkom
A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych
a jeho kráľovstvu nebude konca.
(Symbol viery)
A zasa príde, aby každému odplatil podľa jeho skutkov.
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
Kristov druhý príchod v sláve
238 Na pojednávaní pred židovskou veľradou (sanhedrin) Kristus v odpovedi na otázku veľkňaza Kajfáša, či je „syn Požehnaného“ (Mk 14, 61), cituje slová proroka Daniela o príchode Syna človeka v sláve: „A uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať s nebeskými oblakmi“ (Mk 14, 62; porov. Dan 7, 13). Po Kristovom nanebovstúpení anjeli oznámili apoštolom: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Sk 1, 11). Tak ako vystúpil vo svojej ľudskej prirodzenosti do božskej slávy, tak sa aj vráti vo svojej oslávenej ľudskej prirodzenosti, aby vykonal súd.
239Pri slávnom druhom príchode Krista (po grécky parousia) bude súd nad živými i mŕtvymi okamihom požehnania pre spravodlivých. Pri súde sa všetko, čo je tajné a skryté, stane zjavným a viditeľným: „Veď nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo“ (Lk 12, 2 – 3).
240 Slávny druhý Kristov príchod privodí aj oslávenie ľudského rodu (porov. Kol 3, 4), čo je naplnenie zbožštenia, dosiahnutie „plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13). Kristus začal oslávenie ľudstva svojím zmŕtvychvstaním a odvtedy, počas celých dejín Cirkvi, oslávenie pokračuje prostredníctvom svedectva, ktoré prejavujú svätí. „Kristus vstal z mŕtvych, on, ktorý je prvotinou zosnulých, prvorodený stvorenia a Stvoriteľ všetkého stvoreného; on obnovil v sebe prirodzenosť nášho skazeného pokolenia.“[1] A potom, v odpovedi: „Pane, Stvoriteľ prirodzenosti, svet ti ponúka bohabojných mučeníkov ako prvotiny prirodzenosti.“[2]
Prítomnosť vzkrieseného Krista
241 Zmŕtvychvstalý Kristus povedal svojim apoštolom: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Kristus je vždy prítomný vo svojej Cirkvi, najmä vo svätých tajomstvách, v slove Svätého písma, v liturgickom zhromaždení, v životoch a zápasoch svätých, v ich relikviách a vo svätých ikonách. Zmŕtvychvstalý Kristus nám ponúka milosť znovuzrodenia a nového života. Ako učí apoštol Pavol, starý človek v nás zomiera a nový človek povstáva v Kristovi: „Hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje“ (2 Kor 4, 16). Po tom, ako si človek v krste obliekol Krista (porov. Rim 6), rastie „k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13), až kým podľa slov apoštola Pavla nemôže tvrdiť: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).
242Mocou Kristovho vzkriesenia sa ľudská smrť stane prechodom (paschou) do večného života: „Už sa nebojím návratu do prachu, Kriste Pane, lebo vo svojom veľkom milosrdenstve skrze svoje Zmŕtvychvstanie si ma, zabudnutého, vyviedol z prachu do výšin neporušenosti.“[3] Sám Kristus je zárukou víťazstva nad smrťou a porušenosťou: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11, 25 – 26).
Zjednotenie pozemského a nebeského v oslávenom Kristovi
243 Vzkriesený Kristus, ktorý naďalej zostáva v ľudských dejinách ľudstva po všetky dni, postupne priťahuje k sebe všetkých ľudí a celé stvorenie prostredníctvom spoločenstva Cirkvi. Zavŕšením tohto priťahovania k sebe je druhý a slávny Kristovo príchod; Boh totiž zjednotí v Kristovi celé nebeské a pozemské stvorenie (porov. Ef 1, 10). „[Kristus] je sám predzvesťou svojho duchovného príchodu, keď svojím vlastným učením vedie naše duše vpred, aby prijali jeho božský a zjavný príchod. Robí to neprestajne, prostredníctvom cností, pričom z telesných na duchovných premieňa tých, ktorých uznal za hodných. A bude to robiť aj na konci veku.“[4]
Vzkriesenie mŕtvych
245 Vzkriesenie mŕtvych je rovnako ako stvorenie prejavom Božej stvoriteľskej moci. Vo vzkriesení Kristus vyvedie ľudstvo z nadvlády smrti a skazy.
Seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné; seje sa potupené, vstáva slávne; seje sa slabé, vstáva mocné seje sa telo živočíšne, vstáva telo duchovné… Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť (1 Kor 15, 42 – 44. 53).
Svätý Gregor Nysský poznamenáva: „Boh vzkriesi ľudstvo, ktoré je s ním zjednotené, po tom, čo sa duša a telo oddelili a potom sa opäť spojili. Výsledkom je úplná spása.“[5]
246 Vo vzkriesení mŕtvych „mŕtvi počujú hlas Božieho Syna a tí, čo ho počujú, budú žiť … a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5, 25. 29). „Mŕtvi vstanú z hrobov a všetci budú zhromaždení zo všetkých pokolení. Vtedy sa pred vami vyjavia tajomstvá každého z nich.“[6] Vzkriesenie mŕtvych je „obnovenie požehnaného a božského stavu, ktorý je oddelený od všetkej hanby a smútku“[7].
247 Oslávenie tela kresťana sa uskutočňuje už vo svätom tajomstve Najsvätejšej Eucharistie, keď sa stáva jedno s osláveným Kristom. „[Eucharistické] lámanie jedného chleba… je liekom nesmrteľnosti a protilátkou, ktorá nás chráni pred smrťou.“[8] Takto ľudská bytosť rastie, aby sa stala „duchovným telom“ (porov. 1 Kor 15, 44): „Naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, už nie sú porušiteľné a majú nádej na vzkriesenie do večnosti.“[9]
Boží súd
248 Kristus učí: „Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň“ (Jn 12, 47 – 48). Boží súd je takýto: „Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé“ (Jn 3, 19). Tento súd sa už začal a prebieha teraz; a kritériom pre súd je viera v Krista: „Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3, 18). Súd závisí od viery a skutkov lásky: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili… Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili“ (Mt 25, 40 – 45).
249 Boží súd sa začal vtelením Krista (porov. Jn 1, 9 – 13) a naplní sa pri jeho slávnom druhom príchode (porov. Mt 25, 31). Avšak „o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36). Tento súd bude strašný pre všetkých páchateľov neprávostí (porov. Mt 7, 23); pre spravodlivých však bude požehnaním (porov. Mt 25, 34).
250Ak človek zosnul v Bohu, pretože oľutoval všetky hriechy, ale ešte nedosiahol duchovnú zrelosť – plnosť života v Kristovi –, potom vstúpi do Božieho kráľovstva „ako skrze oheň“ (1 Kor 3, 15). Po smrti takýto človek ešte potrebuje duchovné uzdravenie a očistenie od všetkých škvŕn, aby mohol prebývať „na mieste svetla…, kde niet bolesti, zármutku ani stonania“[10]. V Cirkvi sa tento uzdravujúci stav zosnulých nazýva „očistec“[11].
Každá čestná a Boha milujúca duša, keď sa raz oslobodí z pút tela, odíde odtiaľto a okamžite sa teší z pocitu a vnímania požehnania, ktoré ju čaká, pretože to, čo ju zatemňovalo, bolo očistené alebo odložené – neviem, ako inak to vyjadriť. Potom pociťuje úžasnú radosť a vzrušenie a s radosťou sa vydáva v ústrety svojmu Pánovi.[12]
Z tohto dôvodu sa Cirkev modlí za zosnulých:
Poskytnime im teda pomoc a vykonajme za nich spomienkové slávnosti. Veď ak boli Jóbove deti očistené obetou svojho otca, prečo pochybujete, že keď aj my obetujeme za zosnulých, vzniká pre nich nejaká útecha? Veď Boh zvykne plniť prosby tých, čo prosia za druhých.[13]
251 Nekajúcnosť až do smrti vedie k tragickej realite pekla. Pekelný oheň naznačuje neschopnosť nekajúceho človeka prijať Božiu lásku. „Božie slovo je svetlo, ktoré osvecuje myseľ veriacich, ale zároveň je aj ohňom súdu, ktorý stravuje tých, čo… zotrvávajú v nočnej temnote tohto života.“[14] Peklo nie je ani tak Božím trestom, ako skôr stavom, ktorý si človek dobrovoľne zvolil. V tomto stave
duša sa ocitne mimo poriadku, spojenia a harmónie, v ktorých bola stvorená Bohom… Ak nebude v súlade sama so sebou v účelnosti svojich rozumových pohybov, bude zakúšať trest a muky, ktoré vznikajú z boja so sebou samou, a bude sa cítiť potrestaná svojím vlastným neusporiadaným stavom.[15]
Boh – všetko vo všetkom
252 V rámci svojho slávneho druhého príchodu Kristus premení celý svet, ktorý sa oslobodí od všetkej skazy a všetkých pominuteľných vecí. „Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“(1 Jn 3, 2). Premenený svet bude slúžiť a pomáhať ľudstvu v oslave Boha. Sväté písmo označuje tento premenený svet ako „nebeský Jeruzalem“, v ktorom, „noci už nebude a [oni] nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán, Boh, a budú kraľovať na veky vekov“ (Zjv 22, 5).
253 V obnovenom stvorení ľudský rod uzrie Pánovu tvár: „Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle; no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný“ (1 Kor 13, 12). Byť v oslávenom stave znamená pre ľudstvo účasť na živote Najsvätejšej Trojice spolu s najsvätejšou Božou Matkou, s anjelmi a so všetkými svätými. Tradícia tento stav nazýva nebom.
[Nebo] je krajina živých, v ktorej nie je noc, v ktorej nie je spánok (obraz smrti); v ktorej sa neje, nepije (opory našej slabosti); v ktorej nie sú choroby, bolesti, lieky, súdy, obchody, remeslá, peniaze (počiatok zla; zámienka vojen, koreň nenávisti); ale krajina živých, ktorí nezomreli pre hriech, ale žijú pravý život v Kristovi Ježišovi.[16]
254 Boží Syn sa podriadi Otcovi spolu s celým stvorením: „A keď mu bude všetko podrobené, vtedy sa aj sám Syn podrobí tomu, ktorý mu všetko podrobil, aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15, 28). Vo svojom učení o prítomnosti Boha vo všetkých veciach svätý Gregor Nysský poznamenáva nasledovné:
Lebo zatiaľ čo náš terajší život sa žije v rôznych podmienkach a vecí, s ktorými máme vzťah, je mnoho – napríklad čas, vzduch, miesto, jedlo a pitie, odev, slnečné svetlo, svetlo lampy a ďalšie životné potreby, z ktorých žiadna, hoci ich je veľa, nie je Božia –, onen blažený stav, v ktorý dúfame, nepotrebuje žiadnu z týchto vecí, ale Božská bytosť sa pre nás stane všetkým a namiesto všetkého, pričom sa primerane rozdelí na každú potrebu tejto existencie.[17]
[1] Oktoich, Tretí hlas, Nedeľná utiereň, Prvý sedalen.
[2] Časoslov, Každodenná bohoslužba, Sobota, Kondák mučeníkom.
[3] Porov. Oktoich, Šiesty hlas, Nedeľná utiereň, Kánon, Piata pieseň
[4] Maxim Vyznávač, O teológii a ekonómii vtelenia Božieho Syna, II, 29: PG 90, 1137.
[5] Gregor Nysský, Proti Apolinárovi, 17: PG 45, 1153.
[6] Veľkopôstna trióda, Mäsopôstná nedeľa, Utiereň, Stichira na Chválach.
[7] Gregor Nysský, Veľká katechéza, 35: PG 45, 89.
[8] Ignác Antiochijský, List k Efezanom, XX, 2: PG 6, 662.
[9] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 18, 5: PG 7, 1029.
[10] Porov. Trebník, Obrad pohrebu, Modlitba ekténie za zosnulých.
[11] Florentský koncil, Bula Laetentur caeli(6. júl 1439); porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1030
[12] Gregor Teológ, Reč 7, 21: PG 35, 781.
[13] Ján Zlatoústy, Homílie na Prvý list Korinťanom, 41, 5: PG 61, 361.
[14] Maxim Vyznávač, Otázky Talasiovi, 39, 3: PG 90, 392.
[15] Origenes, Princípy, 10, 5: PG 11, 257.
[16] Bazil Veľký, Homília na 114. žalm: PG 29, 493.
[17] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou, 7: PG 46, 104.
Kristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Päťdesiatnica; Prisľúbenie zoslania Svätého Ducha; Zoslanie Svätého Ducha; Oživujúci Duch je Darcom milostiKristus naša Pascha: Veríme v Boha Otca, Stvoriteľa neba i zeme, i v nášho Spasiteľa Ježiša Krista, i vo Svätého Ducha, Pána, Oživovateľa – Ohlasovanie Božieho kráľovstva; Znamenia príchodu Kráľovstva; Kristova Pascha; Pánov vstup do Jeruzalema; Umučenie; Vzkriesenie; Nanebovstúpenie