Spomienka na všetkých zosnulých

od autora: Ján Krupa · 26 októbra, 2023

Z perspektívy Italo-albánskej cirkvi.

Kedy sa v byzantskom liturgickom roku spomína na zosnulých?

V byzantskej cirkvi sa na zosnulých nespomína vo fixný deň roka, ale pripomínajú sa pri dvoch osobitných príležitostiach: v sobotu pred Mäsopôstnou nedeľou, keď sa v našich farnostiach s mimoriadnym zápalom slávi ich pamiatka, a v predvečer Päťdesiatnice. Tieto dva dni sa označujú „zádušná sobota“ (gr. Psychosabbaton).

Podporte nás

Cirkev nás takto pozýva k všeobecnej spomienke na „všetkých zosnulých v nádeji na vzkriesenie a večný život“.

Prečo sa na zosnulých spomína v blízkosti Päťdesiatnice a Štyridsiatnice?

Svojím zmŕtvychvstaním Pán porazil smrť a zachránil ľudstvo vykúpené z hriechu a večnej temnoty. Za toto musíme vzdávať vďaky Otcovi, ktorý nám darúva vzkrieseného Syna vo Svätom Duchu a oživuje aj naše smrteľné telá. Takto Otec z milosti a lásky vyhradzuje rovnaký osud slávneho Syna všetkým svojim ostatným deťom prostredníctvom moci Svätého Ducha, ktorý nám dovoľuje zostať v spoločenstve viery, nádeje a lásky so všetkými, ktorí nás predišli do Nebeského kráľovstva. A evanjeliový úryvok dňa (Jn 5, 24 – 30) nás vyzýva k počúvaniu Slova a k viere, aby sme neboli vystavení súdu a aby sme prešli zo smrti do života.

V blízkosti Štyridsiatnice, a teda pôstu a pokánia, nás Cirkev nabáda k súcitu, k uvedomeniu si svojej obmedzenosti a k rozjímaniu o smrti, ktorá nás núti obracať svoj pohľad na „Boha duchov/duší a každého tela“, ktorý nám darúva večný život. Aj evanjeliový úryvok dňa (Lk 21, 8 – 9. 25 – 27. 33 – 36), zatiaľ čo nás pozýva k neustálej bdelosti, aby sme utekali pred malátnosťou ducha, nám pripomína veľký a hrozný deň „Súdu“, keď náhle príde „v oblaku s mocou a veľkou slávou“ Syn človeka, pred ktorým sa všetci musíme ukázať a musíme byť ho hodní.

Čo je základom modlitby za mŕtvych?

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34 – 35). Láska, ktorú Kristus odporúča svojim učeníkom, je samotným životom Cirkvi, je to „nové“ prikázanie, na ktorom sa zakladá existencia každého veriaceho.

Ježiš opakovane tvrdí, že Zákon a Proroci sú zhrnutí v láske k Bohu a blížnemu (Mt 22, 36n; Mk 12, 28 – 31). Na konci života bude každý z nás súdený práve podľa lásky.

Modlitba za zosnulých je podstatným vyjadrením Cirkvi ako lásky. Prosíme Pána, ktorý je bohatý na milosrdenstvo a je priateľom ľudí, aby bol milosrdný v deň súdu a aby zosnulým, ktorí sú už vo večnosti, doprial odpočinok v Abrahámovom lone, v príbytkoch spravodlivých, kde nieto smútku, bolesti, ani stonania, ale život nekonečný, v očakávaní Parúzie (= druhého Kristovho príchodu). „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku,“ recitujeme vo Vyznaní viery. Medzi nami živými a tými, ktorí zosnuli v Pánovi, existuje tajuplné vzájomné spoločenstvo lásky, ktoré nás vedie späť ku Kristovi, ktorý je láskou par excellence a Bohom života i smrti.

Prečo Cirkev odporúča modliť sa za zosnulých?

Cirkev od najstarších čias s veľkou zbožnosťou pestovala pamiatku zosnulých a keďže svätá a spasiteľná je myšlienka modliť sa za zosnulých, aby boli zbavení svojich hriechov (porov. 2 Mach 12, 43 – 45), obetovala za nich príhovory, najmä eucharistickú obetu: „Rozpomeň sa na všetkých, čo zosnuli v nádeji na vzkriesenie a večný život. Daruj im pokoj tam, kde žiari svetlo tvojej tváre“ (z liturgie sv. Jána Zlatoústeho). Sám svätý Ján Zlatoústy nalieha: „Neváhajme pomáhať tým, ktorí zomreli, a obetovať im svoje modlitby“ (PG 61, 594 – 595).

Popri modlitbe Cirkev odporúča aj almužnu a skutky pokánia.

V našich farnostiach je počas celého týždňa pred Štyridsiatnicou zvykom dávať almužnu žobrákom, ktorí prichádzajú klopať na dvere, a v sobotu, ktorou sa končí tento mimoriadny týždeň, sa dodnes chodí v sprievode na cintorín modliť sa k hrobom zosnulých.

Aká je špecifická modlitba za zosnulých v našej cirkvi?

Najbežnejšou modlitbou je modlitba Trisaghion,[1] v ktorej prosíme Pána, aby zosnulým doprial „odpočinok medzi duchmi/dušami spravodlivých“, na mieste svetla a veselosti, a aby im „ako milosrdný a ľudí milujúci Boh“ odpustil „každý hriech spáchaný slovom, skutkom a myšlienkou“. Táto modlitba sa prednáša pred ikonostasom, kde je na malom stolíku položený tanier s kolivou, teda s varenou pšenicou ochutenou rôznymi prísadami, ktorá sa potom rozdáva prítomným veriacim na počesť toho, ktorý nás predišiel v smrti, v nádeji na vzkriesenie. „Večná je tvoja pamiatka, náš nezabudnuteľný brat, hodný blaženosti,“ to je záverečný pozdrav, ktorý liturgia ohlasuje tým, ktorí zosnuli v Pánovi v očakávaní jeho druhého príchodu.

Aký zmysel má koliva?

Koliva majú hlboký mystický zmysel: tak ako pšeničné zrno, aby vyklíčilo, musí byť pochované, tak aj tí, ktorí majú mať účasť na večnej blaženosti, musia podstúpiť smrť. Táto symbolika je inšpirovaná známym evanjeliovým úryvkom: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). A svätý Pavol zdôrazňuje túto duchovnú plodnosť, pričom používa rovnaké prirovnanie ako Ježiš: „Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie“ (1 Kor 15, 36).

Tento zákon smrti, ktorý je cestou k vzkrieseniu a pravému životu, platí predovšetkým pre Ježiša: on svojou smrťou spasí celé ľudstvo; ale platí aj pre nás kresťanov: ak nezomrieme ako pšeničné zrno pochované v zemi, nebudeme môcť vstúpiť do dimenzie nekonečne intenzívnejšieho a plodnejšieho života.

Môžeme veriť, že každá smrť je plodná?

Po vysvetlení podobenstva o pšeničnom zrne ho Ježiš doplní tým, že ho aplikuje na nás: „Kto miluje vlastný život, stratí ho.“ Milovať vlastný život tu znamená žiť v sebectve, odmietať slúžiť Bohu a svojim bratom, a tak sa pýtame: ako môže byť smrť pozitívna a plodná, keď prichádza len preto, aby ukončila existenciu v sebectve? Naproti tomu stratiť svoj život v službe Bohu a blížnemu, v láske a plnosti, znamená zachovať si ho pre večnosť.

Večný život! Ale ako si ho predstavovať a túžiť po ňom?

Ježiš podáva najjednoduchšiu definíciu večného života: Ak mi niekto chce slúžiť, nech ma nasleduje, nech je mojím učeníkom a napodobňovateľom. A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Večným životom, nebom, je byť s Kristom, ako to on sám prisľúbil kajúcnemu lotrovi, svojmu spoločníkovi v ukrižovaní na Golgote: „Veru, hovorím ti: ‚Dnes budeš so mnou v raji‘“ (Lk 23, 43).

Zdroj: Eparchia di Lungro degli Italo-Albanesi dell’Italia continentale: Mistagogia della vita cristiania, L’Anno liturgico bizantino, Lungro 2019. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa

[1] Poznámka Jána Krupu: Zjavne sa myslí na Panychídu.