Svetlo pre život: Misia Cirkvi (27. časť)
Eucharistia je znakom Kristovej lásky a sebaobetovania za druhých. Cirkev pokračuje v prejavovaní tejto lásky, v konaní dobra v sebe aj mimo seba. Všetci veriaci ako jej členovia musia konať takisto. Cirkev žije z Božej lásky, ktorá tvorí a vykupuje. Na individuálnej úrovni môže konanie z lásky formovať osobnosť druhých a pozdvihnúť ich z neúspechu. Na úrovni spoločenstva môže začať uskutočňovať Božie kráľovstvo na zemi. Cirkev je rovnako ako apoštoli poslaná na misiu, ktorá zahŕňa štyri základné činnosti, nazývané v gréckom jazyku Nového zákona: kerygma, leitourgia, koinonia a diakonia.
Kerygma – Kerygma pôvodne znamenala ohlasovanie zvestovateľa alebo posla. V ranej Cirkvi to znamenalo prvé zvestovanie tajomstva Ježiša. Prví kresťania, ktorí žili vo svete nepoznajúcom Krista, si veľmi dobre uvedomovali svoj mandát ohlasovať Krista a hlásať blahozvesť o spáse. Tesne pred svojím nanebovstúpením k Otcovi Ježiš prikázal svojim nasledovníkom: „Učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (Mt 28, 19 – 20). Povedal im: „Budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8).
Kresťania majú povinnosť byť svedkami (martyres) Kristovho evanjelia. Môžeme ho hlásať priamo slovami, ale potvrdzujeme ho aj spôsobom života. Vydávať svedectvo znamená viac ako učiť. Zahŕňa osobnú účasť na ohlasovanom posolstve. Evanjelium nie je len prednesom faktov; je to ohlasovanie udalosti, ktorá aktívne zapája poslucháča. Ježiš uzdravuje, odpúšťa, vychováva a učí nás takisto ako pôvodných poslucháčov. Učenie Cirkvi nie je zbierkou príbehov z minulosti, ale živou tradíciou, ktorá nás vyzýva k aktívnej viere v milosrdenstvo a spravodlivosť. Preto sa na každej liturgii čítajú spisy apoštolov a evanjelistov a s veľkou úctou sa zaobchádza s evanjeliárom. Po vypočutí kerygmy v našich srdciach sa naša odpoveď stáva podobnou Petrovej: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6, 68 – 69).
Leitourgia – Cirkev plní svoje poslanie najmä v slávení bohoslužieb. Tak ako vydávanie svedectva znamená viac ako vyučovanie, bohoslužba znamená viac ako vykonávanie rituálu. Možno ju definovať ako verejné slávenie Cirkvi, v ktorom sa jednotlivo i ako spoločenstvo obetujeme Bohu (Rim 12, 1 – 3). Zahŕňa rituálne konanie, ale presahuje vonkajšie znaky a stáva sa skutočnou „obetou chvály“, ktorá sa uskutočňuje pôsobením Svätého Ducha (Rim 8, 26).
„Liturgia“ pochádza z dvoch gréckych slov: laos (ľud) a ergon (dielo). V klasickej gréčtine označovalo verejnú prácu, ktorú vykonával občan pre dobro spoločenstva, často vrátane verejnej slávnosti. Použitie termínu Leitourgia najmä na Eucharistiu výstižne vyjadrovalo totožnosť medzi Kristovým dielom spásy a slávením tohto diela v Cirkvi. Tu nás pamiatka smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána oslobodzuje od hriechu a zároveň sprítomňuje Pána a jeho spásonosné dielo. Liturgiou sa členovia Cirkvi zjednocujú s Bohom a pôsobením Ducha sa stávajú svätými. Týmto procesom sa formuje ľud a buduje sa Kristovo telo (1 Pt 2, 5).
Koinonia – Pred eucharistickou modlitbou kňaz požehnáva ľud slovami: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo (koinonia) Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (2 Kor 13, 13). Primárny význam slova koinonia je priateľský vzťah či spoločenstvo v Pánovi. Je to základná charakteristiku Cirkvi a poslania Ježiša, ktorý sa modlil: „aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe“ (Jn 17, 21). Priateľský vzťah s Kristom zahŕňa účasť na jeho tele a krvi (1 Kor 10, 16 – 17) a na jeho umučení a vzkriesení (Fil 3, 10; Hebr 3, 14; 1 Pt 4, 13). Zahŕňa aj spoločenstvo v jednom živote viery (Tim 1, 4; 1 Jn 1, 3, 7), v božskej prirodzenosti (2Pt 1, 4) a vo Svätom Duchu (2 Kor 13, 13; Fil 2, 1; Hebr 6, 4).
Takýto priateľský vzťah alebo spoločenstvo je hlavným účinkom božskej liturgie. Otca prosíme, aby posvätil a premenil dary „pre spoločenstvo v tvojom Svätom Duchu“. Modlíme sa, aby sa vzťahy, ktoré máme v Kristovom tele – s Bohom i medzi sebou navzájom –, prehlbovali prostredníctvom našej účasti na svätých tajomstvách.
Diakonia – Finálnym znakom misie Cirkvi je diakonia, čo je služba alebo úrad. Ježišov život bol v podstate životom služby: „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10, 45). Pri Poslednej večeri Ježiš zdôraznil túto úlohu tým, že svojim učeníkom umyl nohy. Povedal im, že on ako „Učiteľ a Pán“ vykonal úlohu sluhu a oni musia konať takisto (Jn 13, 12 – 17). Cirkev, vedená Pánovým príkladom, ustanovila svoje hlavné služby: službu modlitby a kázania a službu kresťanskej charity (porov. Sk 6, 12 – 4).
Služba kresťanskej charity zahŕňa skutky, ktoré prispievajú k materiálnemu alebo duchovnému blahu iných. Medzi takéto skutky patrí almužna, pohostinnosť, napomínanie, povzbudzovanie, podpora a trpezlivosť (Sk 11, 29; Rim 12, 6; 15, 23. 31; 2 Kor 8, 4. 19n; 9, 1. 12n; 1 Sol 5, 12. 14). Skutky charity sú dôsledkom Eucharistie, charakteristickým znakom Cirkvi a znakom Kristovho vlastného poslania (Mt 11, 4 – 5). Prispievajú k uskutočňovaniu Božieho kráľovstva, nového neba a novej zeme, ktoré boli prisľúbené Kristovým nasledovníkom.
Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život: Dary Svätého Ducha (28. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život: Cirkev uskutočnená v Eucharistii (26. časť)
