Kristus naša Pascha: Posvätná Tradícia (2. časť)
Ústami svojich prorokov si nám ohlasoval a predpovedal,
že nás chceš spasiť.
Na pomoc si ustanovil zákon, anjelov si určil za ochrancov,
a keď prišla plnosť času,
prehovoril si k nám ústami svojho Syna,
skrze ktorého si stvoril všetky veky.
(Anafora Liturgie svätého Bazila Veľkého)
30 Boh Otec, ktorý sa zjavil skrze svojho Syna vo Svätom Duchu, ponúka svoj život veriacim prostredníctvom Cirkvi. Milostivé pôsobenie Svätého Ducha, ktorý zjavuje pravdu – a život v tejto pravde – všetkým, ktorí žijú v spoločenstve s Bohom, nazývame posvätná Tradícia. Boh, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4), t. j. aby poznali Ježiša Krista (porov. Jn 14, 6), zjavuje ľudstvu to, „čo bolo skryté od stvorenia sveta“ (Mt 13, 35). Božie slovo zostáva pevné a nemenné: „Boh vo svojej veľkej dobrote stanovil, aby to, čo zjavil na spásu všetkých národov, navždy zostalo neporušené a odovzdávalo sa všetkým pokoleniam.“[1] Preto má byť Kristus kázaný všetkým národom a všetkým ľuďom, aby Božie zjavenie takto dosiahlo končiny zeme.
31 Podľa svätého Ireneja Lyonského je podstatou posvätnej Tradície toto – všetci kresťania majú jednu a tú istú vieru, ktorou sa stávajú účastníkmi na Božom živote:
Všetci prijímajú jedného a toho istého Boha Otca a veria v ten istý plán, čo sa týka vtelenia Božieho Syna, a majú vedomosť o tom istom dare Ducha a sú oboznámení s tými istými prikázaniami a zachovávajú tú istú formu cirkevného zriadenia a očakávajú ten istý Pánov príchod a tú istú spásu celého človeka, t. j. duše aj tela.[2]
Podľa svedectva svätého Bazila Veľkého je posvätnou Tradíciou to, čo „sám Pán nás učil, čo apoštoli kázali, čo Otcovia pevne zachovávali a čo mučeníci potvrdzovali“[3]. Tradícia zahŕňa všetko, čo nám odovzdal sám Kristus, a tiež učenie apoštolov a vieru Cirkvi. Svätý Bazil poznamenáva:
…z presvedčení a praktík, ktoré sa uchovávajú v Cirkvi, niektoré, ktoré vlastníme, sú získané z písomného vyučovania; ostatné sme dostali, boli nám dodané prostredníctvom svätých tajomstiev [= sviatostí] a apoštolskou Tradíciou; všetky tieto, čo sa týka pravého náboženstva, majú rovnakú silu… Ak by sme sa pokúsili odmietnuť takéto zvyky z dôvodu, že nemajú písomnú autoritu a že ich dôležitosť je malá, mimovoľne by sme spôsobili ujmu evanjeliu v jeho podstatných veciach; či, lepšie povedané, z našej verejnej definície by sme urobili obyčajnú frázu a nič viac.[4]
Svätý Bazil spája posvätnú Tradíciu s liturgickým životom, poznamenáva, že popri vyznaní viery v Najsvätejšiu Trojicu posvätná Tradícia zahŕňa aj znamenie kríža v obrade prijatia do katechumenátu; obrátenie človeka počas modlitby tvárou na Východ; zrieknutie sa Satana a jeho panstva; trojité ponorenie pri krste; státie počas bohoslužby v nedeľu; epiklézu [t. j. zvolávanie Svätého Ducha] na Eucharistii; požehnanie vody a oleja atď.[5]
32 Kristus zverí slovo Zjavenia svojim apoštolom: „… slová, ktoré si ty [Otče] dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali… Dal som im tvoje slovo“ (Jn 17, 8. 14). Cirkev pokračuje v apoštolskej misii odovzdávania Božieho zjavenia. Cirkev je povolaná kázať a vykladať Božie zjavenie. Aby to plnila, Kristus dal svojej Cirkvi Svätého Ducha, ktorý ju uvádza do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13). Cirkev odovzdáva Božie zjavenie dvoma spôsobmi: ústne – „prostredníctvom apoštolov, ktorí ústnym ohlasovaním v príkladoch a poučeniach odovzdali všetko, čo oni prijali z Kristových úst, zo života s ním a z jeho skutkov alebo čo sa naučili pod vplyvom Svätého Ducha“[6], a písomne – „prostredníctvom tých apoštolov a apoštolských mužov, ktorí z vnuknutia toho istého Svätého Ducha písomne zaznamenali posolstvo spásy.“[7]
33 Kristus si vyvolí svojich apoštolov a pošle ich kázať slovo: „Choďte teda, učte všetky národy…, naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20). Keď apoštoli dostali toto poverenie pri Kristovom nanebovstúpení a potom dostali moc Svätého Ducha v deň Paťdesiatnice, začali kázať Krista a svedčiť o ňom: „Tohto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami“ (Sk 2, 32). Podľa príkladu Krista Učiteľa apoštoli odovzdajú jeho evanjelium svojim vlastným učeníkom prostredníctvom živého slova kázania a vyzvú všetkých, aby ho uchovávali: „Zverený poklad chráň mocou Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva“ (2 Tim 1, 14).
34 Apoštoli nám zverili „všetko, čo Ježiš robil a učil od začiatku“ (Sk 1, 1). Dosvedčuje to svätý apoštol Pavol, keď píše veriacim v Solúne: „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa učenia, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom“ (2 Sol 2, 15). Cirkev vždy vyzývala kresťanov, aby zostali verní náukám apoštolov, a takto uchovala nemennosť posvätnej Tradície a tým aj svoju vernosť Ježišovi Kristovi. Podstata Tradície spočíva vo vernom nasledovaní Krista v Cirkvi počas všetkých generácií až do konca vekov. Posvätná Tradícia je nemenná, pretože jej obsahom je Ježiš Kristus, ktorý je ten istý včera i dnes i naveky (porov. Hebr 13, 8).
Vernosť Tradícii
35Neprerušená kontinuita Tradície sa uskutočňuje v liturgickom živote Cirkvi a v náukách svätých Otcov, ktorých svedectvo o Pravde je založené nie na ľudských spomienkach, ale na živej a neprerušenej skúsenosti so Svätým Duchom. Stálosť tejto skúsenosti v kresťanskej komunite je garanciou našej vernosti učeniu apoštolov, odkazu svätých Otcov a učeniu Cirkvi, ktorá posilňuje našu nádej v prisľúbenie budúceho veku. Vernosť Tradícii je vernosťou novému životu v Kristovi, ktorý Svätý Duch odovzdal apoštolom a od nich biskupom, presbyterom, diakonom a všetkým veriacim.
36Prvé kresťanské komunity uchovali a odovzdali apoštolské učenie; kázali Božie slovo a žili podľa neho (porov. Flp 2, 6 – 11), pričom sa vytrvalo zúčastňovali „na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). Hlavne v „lámaní chleba“ kresťania rozpoznávali naplnenie evanjelia a prítomnosť Krista medzi nimi (porov. Lk 24, 31). Súčasne zvestovali príchod budúceho veku. Konali tak, že hoci žili na tomto svete, už neboli „z tohto sveta“ (porov. Jn 15, 19; 17, 14). Tieto slová možno plne aplikovať na dnešnú Cirkev, ktorá v sebe udržiava apoštolskú Tradíciu. Podľa príkladu apoštola Petra Cirkev neprestajne vyzýva všetkých ľudí k pokániu a ku krstu, ktorým dostanú dar Svätého Ducha: „Veď to prisľúbenie patrí vám a vašim deťom i všetkým, čo sú ďaleko, všetkým, ktorých si povolá Pán, náš Boh“ (Sk 2, 39). Predochutnávku týchto udalostí a príchodu Božieho kráľovstva veriaci dostávajú v Najsvätejšej Eucharistii, na ktorej sa realizuje stretnutie a spoločenstvo Boha a ľudstva. Toto je obsah Tradície, z ktorej Cirkev žila v apoštolskej dobe, žije dnes a bude žiť aj v budúcom veku.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.
[1] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.
[2] Irenej Lyonský, Proti herézam V, 20, 1: PG 7, 1177.
[3] Bazil Veľký, Proti sabeliánom, Áriovi a anhomoiánom, Homília 24, 6: PG 31, 612.
[4] Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 27: PG 32, 190 – 192.
[5] Porov. Bazil Veľký, O Svätom Duchu, 27: PG 32, 185 – 196.
[6] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.
[7] Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei Verbum, 7.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: Posvätná Tradícia a Sväté písmo (3. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha: Božie zjavenie (1. časť)
