Očami viery: Boží Syn (8. časť)
Prví kresťania videli v Ježišovi oveľa viac než len Mesiáša. Mesiáš bol považovaný za nanajvýš nebeskú bytosť požehnanú a pomazanú Bohom, ale nikdy nie za niečo viac. Apoštoli, premýšľajúci o svojej skúsenosti a osvietení Svätým Duchom, videli v Ježišovi viac:
Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh… A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn. (Ján 1, 1. 14)
Raná Cirkev urobila to, čo bolo pre Židov rúhaním – stotožnila Boha s človekom! Samotný akt stvorenia pripísala Kristovi: „Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“ (Ján 1, 3). Pripisovala mu udržiavanie vesmíru: „On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kolosanom 1, 17). Ale pre Židov možno najneuveriteľnejšie bolo, že Cirkev dala Ježišovi „meno, ktoré je nad každé iné meno“ (Filipanom 2, 9), meno samotného Boha, ktoré sa Židia neodvažovali ani vysloviť:
Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh (ho ón – Jahve), ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť. (Ján 1, 18)
Takto svätý Ján stotožnil Ježiša s Jahvem, ktorý sa v Starom zákone zjavil ako Boh. Ohlasuje, že horiaci ker, sláva zo Sinaja, zázrak z Izaiášovho videnia kráčal po zemi ako Ježiš Nazaretský. Každá ikona Krista v našich chrámoch opakuje toto neuveriteľné ohlasovanie tým, že okolo Pánovej hlavy umiestňuje grécku verziu mena Jahve, ho ón. Videli sme ho ako toho, skrze ktorého vznikol svet, toho, ktorý povolal Abraháma, Mojžiša a všetkých prorokov, ktorý pripravil svet, aby ho videl takého, aký je: ako jedinú cestu k nepoznateľnému Bohu.
Neskoršia reflexia Cirkvi vytvorila niektoré známe výrazy, ktoré používame, keď hovoríme o Kristovi: Kristus je vtelený pravý Boh, t. j. vtelený skrze Svätého Ducha z Panny Márie. Je tiež pravým človekom, ako my vo všetkom okrem hriechu. Na prvých ekumenických konciloch sa Cirkev snažila spresniť svoje chápanie Kristovej osoby – proces, ktorý priniesol veľké napätie a nakoniec Cirkev rozštiepil, skôr než nám poskytol porozumenie tohto paradoxu Boha, ktorý sa stal človekom, čo teraz hlásame.
Tak bolo na prvom Nicejskom a prvom Konštantínopolskom koncile vo 4. storočí spísané naše Vyznanie viery, ktoré vyjadruje chápanie Kristovho príchodu zo strany Cirkvi. Na Efezskom koncile v 5. storočí biskupi znovu potvrdili, že Ježiš bol úplne a dokonale Bohom od prirodzenosti, a nie iba tým, ktorého si Boh vyvolil a požehnal. A preto, povedali títo Otcovia, môžeme Máriu nazývať Bohorodičkou (gr. Theotokos) – tou, ktorá porodila Boha v tele, a nie iba Ježišovou matkou. V tom istom období Chalcedónsky koncil opätovne potvrdil učenie, že Ježiš bol úplne a dokonale človekom, a nie iba zdanlivou podobou človeka. Ako povedal svätý Pavol 400 rokov predtým: „Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (List Filipanom 2, 7).
| Tým, že Máriu nazývame Theotokos, potvrdzujeme, že Ježiš bol plne Bohom aj vtedy, keď ho Mária nosila vo svojom lone. Áno, osoba, ktorú Mária nosila vo svojom lone, bola aj v tom čase plne Bohom. Toto spochybnenie chápania Božej transcendencie a toho, čo znamená byť človekom, si vyžiadalo stáročia a niekoľko koncilov, aby sa Cirkev vyrovnala so skúsenosťou zjavenia Boha v Ježišovi Kristovi. |
Čím viac sa Otcovia snažili dosiahnuť teologickú presnosť v otázke, ako sa Boh stal človekom, tým viac sa prejavoval paradox tohto spojenia. Azda najlepšie to vyjadril svätý Teodor Studita:
Nepochopiteľný je počatý v lone Panny; Nemerateľný sa stáva tri lakte vysokým, Neobmedzený nadobúda vlastnosť, Nedefinovateľný vstáva, sedí a leží; On, ktorý je všade, je uložený do jasieľ; On, ktorý je nad časom, postupne dosahuje vek dvanástich rokov; On, ktorý je beztvarý, sa objavuje v podobe človeka a Nehmotný vstupuje do tela.
Antirrheticus
Tento proces, v ktorom sa Neopísateľný stal opísateľným, sa nazýva kenosis alebo Kristovo seba-zrieknutie: Boží Syn sa skutočne stal jedným z nás, zdieľal náš padlý stav, zriekol sa svojej nesmrteľnosti a prijal naše porušiteľné človečenstvo. Tieto teologické pojmy sa stali neoddeliteľnou súčasťou bohoslužby našej Cirkvi, vpletené do hymnov, ktoré spievame na každej bohoslužbe. Ľudia, ktorí žijú liturgickým životom Cirkvi, sa takto stotožňujú s jej teologickým myslením. Medzi našou zbožnosťou a teológiou nie je priepasť. Večierňové a utierňové hymny na nedele a veľké sviatky roka sú naším hlavným zdrojom na poznávanie myslenia Cirkvi o Kristovi. Nasledujúci hymnus, ktorý sa pravidelne spieva na veľkej večierni na nedeľu, zhrňuje veľkú časť nášho videnia Krista v byzantskej tradícii:
Zo svojej lásky k ľudstvu sa Kráľ nebies zjavil na zemi a prebýval medzi ľuďmi. Lebo prijal ľudské telo z čistej Panny a bol videný v tele, ktoré od nej dostal. On je jeden a jediný Syn, ktorý má dve prirodzenosti, ale nie dve osoby. Preto vyznávame a ohlasujeme pravdu: Kristus, náš Boh, je dokonalý Boh a dokonalý človek… (Sláva, 8. hlas)
| Svätý Pavol nám hovorí, že Kristus Ježiš, „hoci má božskú prirodzenosť… zriekol sa seba samého… stal sa podobný ľuďom“ (List Filipanom 2, 5 – 8). Cirkevní otcovia používali pojem kenosis alebo seba-zrieknutie, aby opísali túto blahosklonnosť alebo zníženie sa, aby sa stal Bohom-s-nami. |
Cirkev sa tak vo svojich modlitbách a učení snaží ľudskými slovami vyjadriť nevyjadriteľné tajomstvo Boha, ktorý sa stal človekom.
Ako je to možné – že Kristus v sebe mohol stelesniť úplné a dokonalé božstvo a zároveň byť skutočným človekom? Ako môže Boh zdieľať našu padlú prirodzenosť? Ľuďom je ľahšie vnímať Krista ako jedno alebo druhé, než ako Boha človeka zároveň. Ariáni vo 4. storočí, spolu so svojimi modernými náprotivkami, akými sú Unitári alebo Jehovovi svedkovia, vidia v Kristovi len človečenstvo, zatiaľ čo monofyziti nedokážu prijať, že Kristus má pravú ľudskú prirodzenosť.
Staroveká cirkev, grécka aj latinská, trvala práve na tom – Kristus je pravý Boh a pravý človek. Grécki cirkevní otcovia vedeli, aká jedinečná bola táto situácia v našej ľudskej skúsenosti, sa nesnažili naznačiť, ako by Kristova osobnosť mohla odrážať túto dualitu. Zdráhali sa skúmať jeho psychológiu a uspokojili sa s opisom jeho osoby pomocou apofatických pojmov. Ľudská aj božská prirodzenosť boli v ňom „bez toho, aby sa zmiešali alebo menili, nedeliteľne a neoddeliteľne“ (Chalcedónsky koncil).
Moderní myslitelia sa pokúsili načrtnúť psychológiu toho, ktorý je ako my vo všetkom okrem hriechu. Ich obraz je vo všeobecnosti blízky obrazu, ktorý ponúka svätý Peter vo svojom prvom liste:
On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach. Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo. (Prvý Petrov list 2, 22 – 23)
Podľa Petra Kristus nereagoval negatívne ako my na nespravodlivé činy ostatných. V tom sa od nás líšil. Bol skôr ako nezvyčajná postava opísaná v tomto príbehu:
Syndikovaný publicista Sydney Harris rozpráva príbeh, ako sprevádzal svojho priateľa k novinovému stánku. Priateľ pozdravil predajcu novín veľmi zdvorilo, ale na oplátku dostal hrubú a nezdvorilú obsluhu. Harrisov priateľ so zdvorilým úsmevom prijal noviny, ktoré mu boli hrubo strčené do ruky, a predajcovi novín poprial pekný víkend. Keď obaja priatelia kráčali po ulici, publicista sa opýtal: „Vždy sa k tebe správa tak hrubo?“
„Bohužiaľ, áno.“
„A si k nemu vždy taký zdvorilý a priateľský?“ „Áno, som.“
„Prečo si k nemu taký milý, keď je k tebe taký nepriateľský?!“
„Pretože nechcem, aby on rozhodoval o tom, ako sa budem správať.“
(Why Am I Afraid to Tell You Who I Am? By John Powell, S.J. 1969, Argus Communications, Allen, TX)
Takéto správanie nám pripadá zvláštne, ale to my sme neprirodzení, reagujeme v súlade s našou padlou prirodzenosťou. Kristus to nikdy neurobil, čím obnovil našu prirodzenosť v súlade s pôvodným Božím stvoriteľským plánom. V Kristovi sa ľudská prirodzenosť premenila – nie na niečo nadprirodzené, ale na to, čo bolo zamýšľané od začiatku, na dokonalé zjednotenie s Otcom v každom čase. Kristovo človečenstvo bolo zbožštené, úplne naplnené a preniknuté Božou energiou. Preto práve pri Premení vidíme toto obnovené človečenstvo v plnej miere. Práve tu totiž vidíme Ježiša, úplne ľudského, ako prežiareného Božím svetlom, ktoré sa odráža v jeho človečenstve. Tu je viditeľný nový človek – slávny vďaka svojmu zjednoteniu s Otcom, akým by mali byť všetci. Veď to, čo je jeho od prirodzenosti, rozširuje aj na nás prostredníctvom milosti. Východní cirkevní otcovia tento proces nazývali theosis alebo zbožštenie: Boh nás obdaril podielom na svojej vlastnej božskej prirodzenosti.
| Theosis alebo Zbožštenie je proces, v ktorom sa Boh s nami delí o svoju vlastnú božskú prirodzenosť. |
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
S ktorým aspektom Kristovej osoby sa dokážeč najviac stotožniť?
Ktorá ikona Krista ťa najviac oslovuje?
Ako by si mohol pomôcť dieťaťu vidieť Kristovo božstvo?
Aké rozhodnutia si urobil, ktoré odrážajú témy tejto časti?
Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Očami viery: Ježiš Kristus víťazí (9. časť)Predchádzajúce: Očami viery: Ježiš Kristus – Syn a Spasiteľ (7. časť)
