Prúd živej vody

Prúd živej vody: Ponicejské obdobie (13. časť)

od autora: Ján Krupa · 9 februára, 2023

Štvrté storočie sa považuje za zenit patristickej éry. V rokoch 350 – 400 bola Cirkev svedkom zlatého veku patristického myslenia, počas ktorého sedem veľkých východných a západných cirkevných otcov vystúpilo do výšin a zanechalo Cirkvi veľké spisy v podobe listov, homílií, komentárov k Svätému písmu, charitatívnych inštitúcií a odporúčaní pre sociálne reformy.

V roku 313, len 12 rokov pred Nicejským koncilom, sa Cirkev dočkala ukončenia prenasledovania Milánskym ediktom, ktorý vydal Konštantín I. Krátko na to sa kresťanstvo stalo oficiálnym a dominantným náboženstvom Rímskej ríše.

Storočie po Nicejskom koncile bolo pre kresťanskú cirkev veľmi dôležité. Jej nové postavenie v rámci Rímskej ríše viedlo k sérii dôležitých konfliktov, ktoré určili vzor života Cirkvi pre všetky nasledujúce generácie veriacich. Cirkevní otcovia, ktorých Boh použil na prijatie týchto rozhodnutí, sú často spájaní do jednej skupiny a považovaní za „zlatý vek“ cirkevných Otcov.

V spisoch cirkevných otcov tohto veku je toľko bohatstva, že je nemožné im tu venovať náležitú pozornosť. Niektorí teologickí spisovatelia zápasili s dôležitými otázkami, kto Kristus skutočne je. Svätý Bazil Veľký vytvoril najrozšírenejšiu legislatívu na Východe. Počiatky historiografie nájdeme v spisoch Euzébia Cézarejského (260 – 340), otca cirkevných dejín. Zdokonalenie kázania najlepšie ilustruje svätý Ján Zlatoústy.

Tieto poklady môžeme len ochutnať v nádeji, že vzbudia chuť na hlbšie a modlitbové štúdium týchto velikánov našej viery. Preto teraz uvedieme veľmi stručný prehľad života niekoľkých cirkevných otcov spolu s úryvkom z diel každého z nich. Mali by sme mať na pamäti, že títo Otcovia (s výnimkou Augustína) zlatého veku nie sú ani tak iniciátormi myšlienkových prúdov, ako skôr konzervátormi už začatého diela. Ich genialita spočíva skôr v ich ortodoxnosti než originálnosti.

Otcovia zlatého veku

Skôr než sa v krátkosti pozrieme na jednotlivých Otcov, zhrňme si ich spoločné znaky. Až na jednu alebo dve výnimky Otcovia zlatého veku:

Narodili sa a vyrastali ako kresťania;

Pochádzali z najvyšších vrstiev rímskej spoločnosti;

Získali vzdelanie, ktoré sa očakávalo pre aristokrata;

Boli kriticky ovplyvnení k lepšiemu matkou alebo sestrou;

Začali svetskú kariéru, zvyčajne ako učiteľ;

„Obrátili sa“ okolo tridsiateho roku života;

Začali žiť mníšsky život;

Zanechali mníšsky život, aby slúžili Cirkvi ako biskupi;

Boli veľkými náboženskými mysliteľmi, ktorých „spisy“ (spočiatku skôr ústne, v dobe kázní a prejavov) boli často nazvané „Proti… (niečomu)“ a boli nabité dogmami a biblickými komentármi;

Boli skôr pastoračnými strážcami nicejskej ortodoxie než iniciátormi nového myslenia.

Traja kapadócki Otcovia a svätý Ján Zlatoústy

Kapadócki Otcovia, pomenovaní podľa svojej rodnej provincie v dnešnom Turecku, charakterizujú titul „cirkevní otcovia“. Sú to Bazil Veľký, jeho blízky priateľ Gregor z Nazianzu a Bazilov brat Gregor Nysský. Ich veľký prínos spočíva v neústupnom boji proti arianizmu (heréze, ktorá popierala Kristovo božstvo) a vo formulácii teológie o splodení Syna a vychádzaní Svätého Ducha.

Bazil Veľký (329 – 379)

Bazil Veľký bol veľmi schopným správcom a založil mníšsku komunitu, pre ktorú napísal regulu, ktorá sa stala klasickým vzorom pre všetky podobné snahy. Ukázala, že základom komunitného mníšstva je možnosť slúžiť si navzájom v láske. Bazil dal tiež veľký podnet k pomoci chudobným tým, že organizoval spoločné ponuky pomoci, ako napríklad zakladanie nemocníc, sirotincov a útočísk pre vdovy a chudobných. Prostredníctvom jeho listov vidíme jeho záujem o sociálne problémy svojej doby a je úžasné vidieť, že ide o tie isté problémy, ktoré nás trápia aj dnes. Verzia božskej liturgie, ktorá nesie Bazilovo meno, sa používa dodnes, a to desaťkrát do roka, a jeho spisy o Svätom Duchu majú stále zásadný význam. Úryvok z jeho slávneho traktátu O Svätom Duchu vysvetľuje pôsobenie Ducha v našom živote:

Každý človek, ktorý prijíma Svätého Ducha, ho prijíma osobitným spôsobom, a predsa milosť, ktorú Duch vylieva, je viac než dostatočná pre celé ľudstvo. Všetci, ktorí majú na ňom účasť, tak robia nie podľa miery jeho moci, ale podľa individuálnej schopnosti… Keď zažiari na tých, ktorí sú očistení od každej škvrny, robí ich duchovnými v spoločenstve so sebou samým. Tak ako slnečný lúč, ktorý dopadá na priehľadné a jasné predmety, ich rozjasňuje a spôsobuje, že odrážajú od seba lesk, tak aj duše, ktoré nesú Ducha a sú osvietené Duchom, sa samy stávajú duchovnými a vysielajú milosť ostatným.

To je to, čo nám poskytuje predtuchu budúcnosti, pochopenie tajomstiev, rozpoznanie toho, čo je skryté, zdieľanie dobrých darov, nebeské občianstvo, miesto v chóre anjelov, nekonečnú radosť, zotrvanie v Bohu, podobu Bohu, a to najlepšie zo všetkého, že sme sa stali Bohom.

Gregor z Nazianzu (329 – 390)

Gregor z Nazianzu je jedným z troch spisovateľov, ktorých byzantské cirkvi poctili titulom „Teológ“. Gregor, majster gréckeho jazyka a literatúry, ako aj vplyvný hlásateľ ortodoxie, sformuloval cirkevné učenie o Presvätej Trojici. Pre svojho jemného a nepokojného ducha sa Gregor dokázal venovať mníšskemu životu len krátky čas pod vedením svojho blízkeho priateľa Bazila Veľkého. Jeho sláva ako rečníka a teológa sa zakladá najmä na jeho Piatich teologických rečiach. V Druhej teologickej reči hovorí o rozpoznávaní Boha človekom:

Predpokladajme, že existencia vesmíru je spontánna. Čomu pripíšete jeho poriadok? Ak chcete, môžeme pripustiť aj to. Ale čomu pripíšete jeho zachovanie a udržiavanie v podmienkach jeho prvej existencie? Niečomu inému, alebo je to tiež spontánne? Určite niečomu inému než náhode! Ale čo iné to môže byť, ak nie Boh? Teda rozum, ktorý pochádza od Boha a je do nás všetkých vložený, ktorý je naším prvým zákonom a na ktorom sa všetci podieľajú, nás vedie k Bohu prostredníctvom vecí, ktoré môžeme vidieť.

Gregor Nysský (330 – 389)

Gregor Nysský bol Bazilovým mladším bratom. Bol považovaný za najhlbšieho a najcitlivejšieho ducha patristickej Cirkvi a zároveň bol jediným skutočne originálnym a špekulatívnym filozofom zlatého veku cirkevných otcov na Východe. Bol to mystik, ktorý sa venoval aj boju proti ariánom. Aktívne za zapájal do cirkevných záležitostí, vystupoval na konciloch a synodách, kde boli potrebné usmernenia a rady. Gregor bol ženatý a jeho vrcholné dielo medzi asketickými spismi sa nazýva O panenstve. Najlepšie z jeho dogmatických diel sa nazýva Veľká katechetická reč a bolo veľmi čítané. V tomto diele Gregor pojednáva o hlavných dogmách kresťanstva:

Keď uvažujeme o vesmíre, o usporiadanom fungovaní sveta a o dobrodeniach, ktoré prozreteľne pôsobia v našich životoch, vnímame existenciu nejakej sily, ktorá je účinná v tom, čo vzniká, a konzervuje to, čo je. Tak aj v súvislosti s tým, že Boh sa nám zjavil v tele, robíme zo zázrakov jeho pôsobenia uspokojivý dôkaz božského zjavenia a spoznávame všetko prostredníctvom jeho zaznamenaných diel, na ktorých božská prirodzenosť zanechala svoj odtlačok.

Ján Zlatoústy (347 – 407)

Ján Zlatoústy bol najplodnejším a najobdivovanejším gréckym Otcom a najslávnejším kazateľom všetkých čias. Jeho starostlivo vyvážené teologické učenie spolu s výrečným štýlom prednesu mu vynieslo titul „Zlaté ústa“ (Chrysostomos). Karhal nedbalých duchovných a predával svoje honosné okolie v prospech chudobných. Vyzýval politické aj cirkevné autority, aby „hovorili pravdu v láske“. Jeho otvorenosť ho niekoľkokrát priviedla do vyhnanstva, ktorého útrapy ho napokon stáli život. Pripisujú sa mu ústredné časti božskej liturgie, ktorú v byzantskej tradícii najčastejšie používame, a preto sa nazýva „Liturgia svätého Jána Zlatoústeho“. Najviac ho preslávilo množstvo kázní, ktoré predniesol v Antiochii počas dvanástich rokov tamojšieho pôsobenia, a jeho exegetické a kritické homílie o Starom a Novom zákone. Okrem mnohých homílií sú to aj aj traktáty O panenstve a O kňazstve a jeho katechetické poučenie známe ako Krstné katechézy. Z tohto posledného diela sa dozvedáme, aké účinky má na nás krst:

Je to, ako keby niekto vzal zlatú sochu človeka, ktorú už dávno zašpinil čas, dym, prach a korózia, a znovu ju odlial a vrátil nám ju dokonale vyčistenú a vyleštenú. Keď Boh vezme túto našu prirodzenosť, skorodovanú hrdzou hriechu a značne zatemnenú dymom našich chýb a zbavenú krásy, ktorú ju na začiatku obdaril, nanovo ju odlial – hodil do vody (krstu) ako do taviacej pece. Namiesto ohňa vylieva milosť Ducha a potom nás vyvádza obnovených a osviežených a s jasom, ktorý môže konkurovať slnečným lúčom. Starý človek bol rozdrvený a bol stvárnený nový človek, žiarivejší ako ten predchádzajúci.

Osobná úvaha

Keď apoštoli a cirkevní otcovia stanovovali poriadky pre Cirkev, od začiatku chránili dôstojnosť tajomstiev mlčaním a utajovaním, pretože to, čo sa náhodne rozpráva niekomu, nie je žiadne tajomstvo. Nepísanú Tradíciu máme preto, aby sa poznanie dogiem nestalo zanedbaným a opovrhovaným vďaka známosti. Dogma je jedna vec, kerygma druhá; prvá sa zachováva v tichosti, kým druhá sa ohlasuje svetu. Jednou z foriem mlčania je nejasnosť, ktorá sa nachádza v niektorých pasážach Svätého písma a sťažuje vnímanie významu niektorých dogiem pre vlastný prospech čitateľa. Napríklad všetci sa modlíme tvárou na východ, ale málokto si uvedomuje, že to robíme preto, lebo hľadáme raj, našu starú vlasť, ktorú Boh zasadil na východe v Edene.

Všetci sa v nedeľu modlíme, ale nie každý vie prečo. V deň zmŕtvychvstania sa modlíme, aby sme si pripomenuli milosti, ktoré sme dostali; nielen preto, že sme boli vzkriesení s Kristom a sme povinní hľadať to, čo je hore, ale aj preto, že nedeľa sa zdá byť obrazom budúceho veku. (Sv. Bazil, O Svätom Duchu)

Naše chrámy sú postavené smerom na východ, čo nám pripomína túžbu po raji, a modlíme sa tvárou k východu – vychádzajúcemu slnku a zmŕtvychvstalému Božiemu Synovi. Aké modlitbové gestá sú pre teba najsymbolickejšie?

Aké rozlíšenie medzi dogmou a kerygmou uvádza svätý Bazil?

Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

Please follow and like us: