Svetlo pre život: „Súdiť živých i mŕtvych“ (24. časť)
Vieme niečo o ďalšom aspekte budúceho života: o súde nad skutkami. Boh je vo Svätom písme vykreslený ako sudca, pretože celé stvorenie spadá pod jeho vládu a prozreteľnosť. Konečný súd je znakom toho, že sa usiluje správne usporiadať svoje stvorenie. Tento súd sa týka každého jednotlivého človeka, ako jasne učil svätý Pavol: „Všetci sa musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu, za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 10). V Kristovom podobenstve o oddelení oviec od capov vidíme, že súdení budú aj tí, ktorí ho nepoznajú (Mt 25, 31 – 46). Láska „k najmenšiemu z mojich bratov“ je tu hlavným základom, na ktorom bude ľudstvo skúšané.
Výsledkom tohto súdu nad jednotlivými osobami je večný život s Bohom pre tých, ktorí žili zbožným spôsobom; tých, ktorí zlyhali, čaká večné utrpenie. V konkrétnom jazyku Svätého písma sa stav večnej spásy označuje ako „nebo“; večné odsúdenie je opísané ako „peklo“. Nebo je Sväté mesto, Nový Jeruzalem (Zjv 21 – 22), zatiaľ čo peklo je Gehenna, údolie Hennom, ktoré slúžilo ako jeruzalemské smetisko a neustále horelo (Mk 9, 43). Sväté písmo používa takéto obrazy, pretože to, o čom hovorí, je neopísateľné: plnosť alebo neprítomnosť života.
Podstatou neba je zjednotenie s Bohom, v ktorom nachádzame svoju dokonalosť. Keďže sme boli stvorení na Boží obraz, dosahujeme spásu tým, že sa čo najviac podobáme Bohu. Hoci Boha nikdy nemôžeme poznať takého, aký je sám osebe, môžeme sa neustále približovať k Bohu, ktorý nás zbožšťuje. Budúce kráľovstvo je naplnením nášho osudu ako ľudstva i ako jednotlivcov. V ňom sa zdokonaľujeme neustálym rastom v zjednotení, poznaní a láske k Bohu.
Najstrašnejším aspektom pekla je večné odlúčenie od Boha, Stvoriteľa a Milovníka človeka, v ktorom sme mohli nájsť svoju dokonalosť. Žiadne muky nemôžu byť väčšie ako táto strata. Ježiš použil obraz Gehenny na opis stavu tých, ktorí boli odsúdení, pretože sa v ňom spájajú myšlienky odmietnutia a trestu. Ježiš to nazval „večný oheň, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom“ (Mt 25, 41) a „ohnivá pec. Tam bude plač a škrípanie zubami“ (Mt 13, 42), znak zúfalstva.
Možnosť spasenie znamená aj možnosť zlyhania alebo odsúdenia. Boh nás stvoril na svoj obraz a podobu ako slobodné bytosti s autonómiou konania a toto so sebou nesie riziko zlyhania. Naša sloboda je reálna a rovnako reálne sú aj dôsledky našich slobodných rozhodnutí. Zjednotenie s Bohom zostáva vždy možnosťou, pokiaľ máme slobodnú vôľu.
Neveriaci považujú nádej na nebo len za zbožné želanie, ktoré nie je podložené dôkazmi. Racionalitu našej nádeje vidíme v Božej láske k nám v Kríži a Vzkriesení. Je viera v nebo ako naplnenie našej existencie ťažšie prijateľná než zázračný fakt, že vôbec existujeme, alebo že sme schopní poznávať pravdu a dobro?
Rovnako aj myšlienka pekla bola kritizovaná zvnútra Cirkvi i mimo nej. Zvnútra niektorí tvrdili, že milosrdný Boh nemôže odsúdiť ľudí na večné peklo. V treťom storočí tento názor zastával Origenes a Cirkev ho zaň odsúdila. Mimo Cirkvi neveriaci tvrdia, že Cirkev používa myšlienku pekla len na to, aby nám vzala slobodu a zaťažila nás hrozbou večnej hrôzy po smrti.
V Tradícii však obrazy neba a pekla poukazujú na viac než len na individuálnu odmenu alebo trest; odkazujú na konečnú premenu celého sveta. Celé stvorenie, ako aj jednotlivé osoby, bude premenené v sláve. „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet“ (Zjv 21, 1). „More“ tu môže predstavovať temné a nebezpečné sily spôsobujúce ľudskú smrť. Peklo je dôležitým aspektom tejto premeny: konečným zničením hriechu. Svätý Ján Damaský to nazýva akýmsi druhom krstu: krstom, v ktorom sa stretávame s ničivou silou potopy. „Ôsmy [krst] je posledný, ktorý nie je spásonosný, ale ničí zlo: lebo zlo a hriech už nemajú vládu: ale trestá bez konca.“
Cirkev učí, že v Kristovi sme dostali plnosť Božieho zjavenia. Vierou v Pána Ježiša sme zmierení s Otcom, hriech nášho prvého otca a matky je vymazaný a stávame sa účastníkmi života Presvätej Trojice. Boh sa stáva skutočne „Otče náš“ (Mt 6, 9) a jeho kráľovstvo prichádza, aby bolo v moci medzi nami. Našou modlitbou viery je, aby skutočne dosiahlo svoje naplnenie prostredníctvom slobodného prijatia zo strany všetkých ľudí. „Príď tvoje kráľovstvo“ (Mt 6, 10). Môžeme vidieť napätie medzi vierou a nádejou. Vo viere kráľovstvo už prišlo v Kristovi, ktorý svojou „smrťou smrť premohol“ a vstal z mŕtvych. V nádeji však už „teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ (1 Jn 3, 2).
Ľudský rod sa jedného dňa skončí, pretože sme stvorenia vtelené do času, ktorý sa musí skončiť. Pre neveriaceho neexistuje nič za koncom. Vďaka našej viere v Krista však veríme, že na konci Boh zjednotí „v Kristovi ako hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1, 10). Kresťania dúfajú v parúziu ako naplnenie Božieho plánu pre ľudstvo. Preto bežnou modlitbou prvých kresťanov bolo: „Pane, príď“ (Marana, tha). Takto to zostáva aj v liturgii Cirkvi: „Vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11, 26). Nádej na budúce kráľovstvo je tak pevne zakorenená v evanjeliách a apoštolských spisoch, že sa stala jedným z ústredných článkov viery vo Vyznaní viery: „Verím… i v jedného Pána Ježiša Krista… [ktorý] zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca… a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku“ (Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery).
„Smrť pohltilo víťazstvo“ (1 Kor 15, 54). O zmŕtvychvstalom Kristovi spievame, že „smrťou smrť premohol“ (Paschálny tropár). Solidarita ľudského rodu sa rozširuje na život za hranicami smrti. Naše modlitby pomáhajú tým, ktorí zomreli, a my sme s nimi spojení ich príhovorom. Jedna z najstarších modlitieb za zosnulých, ktorou sa končí ekténia za zosnulých, Boha prosí: „Obdaruj pokojom duše tvojich zosnulých služobníkov (mená), na mieste svetla, blaženosti a pokoja, kde nieto bolesti, zármutku ani stonania… Odpusť im všetky hriechy spáchané myšlienkami, slovami a skutkami… Veď nieto človeka, ktorý by počas života nehrešil.“ Tí, ktorí dosiahli zjednotenie s Bohom, nám môžu tiež pomáhať svojimi modlitbami. Toto učenie, nazývané „spoločenstvo svätých“, je pozitívnym tvrdením, že ani smrť nemôže zničiť putá kresťanskej lásky, ktoré máme medzi sebou v Pánovi.
Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život: Obrazy Cirkvi (25. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život: Naša nádej na vzkriesenie (23. časť)
