Prúd živej vody: Prednicejskí cirkevní otcovia (12. časť)
Apoštolskí otcovia
Ježiš žil v prvej tretine prvého storočia; apoštoli, ktorých si vybral, pôsobili ďalších 30 rokov. Spisy, ktoré možno datovať od generácie bezprostredne po apoštoloch, t.j. od druhej polovice prvého storočia, sú známe ako apoštolskí Otcovia. Tieto spisy nám poskytujú náznaky morálneho postoja, liturgickej a disciplinárnej praxe cirkví prvého a druhého storočia.
Z tohto obdobia pochádza aj niekoľko Skutkov mučeníkov. Opisujú nestabilnú situáciu ranej Cirkvi uprostred prenasledovania. Poskytujú nám pohľad na to, ako veriaci žili a reagovali v týchto nepokojných časoch a ako ich nekresťanskí susedia vnímali.
Najjasnejšie informácie z tohto obdobia pochádzajú z listov a dve osoby sú nám dobre známe z listov, ktoré napísali a ktoré prežili stáročia.
Ignác Antiochijský (cca 30 – cca 115)
Antiochia na rieke Orontes bola jedným z najväčších miest starovekého sveta a rýchlo sa stala významným centrom kresťanského myslenia a misionárskej činnosti. Skutky apoštolov nám hovoria, že „v Antiochii učeníkov prvý raz nazvali kresťanmi“ (Sk 11, 26). Antiochijská cirkev sponzorovala tri veľké misijné cesty svätého Pavla, opísané v Skutkoch apoštolov. Tradícia nám hovorí, že svätý Peter bol pastierom prvého spoločenstva v Antiochii a Ignác bol jeho nástupcom.
Ignác bol za svoju kresťanskú vieru odsúdený na smrť a na naše šťastie sa do histórie dostalo sedem listov, ktoré sa mu pripisujú. Sedem listov, ktoré napísal rôznym spoločenstvám na svojej ceste na smrť do Ríma, je silným svedectvom o sile kresťanskej viery vo veľmi skorej fáze života Cirkvi.
Ignácove listy majú jednu hlavnú tému: jednota Cirkvi. Keď Ignác píše o tejto téme, podáva nám veľmi dôležité prvé náznaky cirkevného chápania Eucharistie a úlohy biskupa.
Klement Rímsky (? – 101)
Zdá sa, že Klement Rímsky bol biskupom tohto významného mesta koncom prvého storočia. Pripisuje sa mu niekoľko listov, ale za autentický sa dnes považuje len jeho „List Korinťanom“. Klement varuje kresťanské spoločenstvo v Korinte pred rovnakým problémom rozdeľujúcich klík, ktorému sa venujú listy svätého Pavla Korinťanom. Odporúča poslušnosť biskupovi ako záruku jednoty v štruktúre Cirkvi.
Apologéti
Zatiaľ čo spisy apoštolských otcov sa viac zaoberali každodenným životom a pastoračnými otázkami, naša ďalšia skupina sa vyznačuje systematickejším podaním viery. Svätý Peter odporúčal všetkým pokrsteným, aby boli pripravení vydať počet zo svojej viery. Grécke slovo pre „vydať svedectvo“, vysvetliť alebo obhájiť, je apologian. Otcovia, ktorí sa zastávali kresťanstva a vysvetľovali ho v pojmoch zrozumiteľných pre vtedajšiu grécko-rímsku kultúru, sú preto známi ako „apologéti“. (Musíme upozorniť, že tento titul nemá náš moderný zmysel slova apology ako „vyjadrenie ľútosti“ alebo „oľutovanie svojich činov“. Kresťanskí apologéti boli skôr tí, ktorí povstali a bránili kresťanstvo proti nespravodlivým obvineniam.)
Apologéti teda písali pre nekresťanské publikum a svoje argumenty usporiadali tak, aby boli čo najpresvedčivejšie. Ľudia ako svätý Justín Mučeník, boli na túto úlohu veľmi vhodní, pretože dôkladne študovali grécku filozofiu. V skutočnosti Justín, podobne ako Pavol, opisuje, ako ho hľadanie pravdy priviedlo k tomu, aby sa stal kresťanom.
Apologéti písali v ťažkých podmienkach a ich štýl je nevyhnutne polemický, t. j. agresívne napáda alebo vyvracia názory či zásady druhého. Cirkev považovala za nutné mnohé ich vyjadrenie spresniť, keď sa teologické úvahy stali sofistikovanejšími. Spisy apologétov nám poskytujú dôležité svedectvo o životaschopnosti kresťanskej viery v nepriateľskom prostredí a o potrebe vydávať verné svedectvo o Kristovi „celému svetu“.
Protiheretickí otcovia
Protiheretickí otcovia bránili pravé kresťanské učenie pred rôznymi sektami, ktoré rozvíjali falošné alebo neúplné chápanie Krista a oddelili sa od katolíckej Cirkvi. Najvýznamnejším predstaviteľom tejto skupiny je svätý Irenej Lyonský. Jeho dielo Proti herézam poskytlo štrukturálne kritériá pravej viery v jeho učení o poslušnosti biskupom, ktorí môžu preukázať, že sú nástupcami apoštolov. Vysvetlil tiež autentickú kresťanskú vieru v protiklade k falošnému učeniu siekt. Irenejovo vysvetlenie toho, ako sme spasení v Kristovi, sa stalo klasickým zhrnutím kresťanskej viery pre celý nasledujúci vývoj: „Boh sa stal človekom, aby sa všetci mohli stať božskými.“
Alexandrijská škola
Alexandrijská škola je ďalšou významnou skupinou Otcov v prednicejskom období. Alexandria bola popri Ríme a Antiochii významným mestom tej doby. Toto impozantné kozmopolitné mesto pri ústí rieky Níl v Egypte, pomenované po Alexandrovi Veľkom, bolo centrom klasickej helenistickej civilizácie a vzdelanosti.
Už v dobe pred Kristom považovala silná židovská komunita v Alexandrii za žiaduce vysvetľovať svoju židovskú vieru v gréckom jazyku svojho okolia. Ako bolo spomenuté v tretej kapitole, oficiálnou „Bibliou“ ranokresťanskej cirkvi sa mal stať židovský preklad Svätého písma – Septuaginta.
Táto silná židovská komunita poskytla úrodnú pôdu pre kresťanských misionárov, a hoci historické počiatky kresťanského spoločenstva v Alexandrii sú nejasné, na začiatku druhého storočia bolo kresťanstvo v tomto významnom metropolitnom centre dobre etablované.
Klement Alexandrijský (150 – 215)
Klement Alexandrijský je prvým významným spisovateľom, ktorý je spätý s alexandrijskou katechetickou školou. Túto organizovanú akadémiu by sme mohli prirovnať k našim moderným „think tankom“, kde sa stretávajú ľudia s podobnými záujmami, aby študovali a učili sa pod vedením „majstra“ alebo lídra. Ešte predtým, ako sa stal kresťanom, Klement študoval klasickú grécku filozofiu, ktorá bola v Alexandrii taká populárna, a veľká časť jeho spisov je venovaná chápaniu kresťanského evanjelia z hľadiska vtedy obľúbenej novoplatónskej filozofie. Klement zanechal aj spisy, v ktorých sa zaoberal mnohými praktickými problémami každodenného života.
Origenes (185 – 254)
Origenes bol synom kresťanskej rodiny. Hovorí nám, že jeho otec bol umučený pre vieru a jeho matka musela schovať jeho šaty, aby mu zabránila utiecť a dosiahnuť slávu ako mučeník. Origenes získal klasické vzdelanie a po Klementovi sa stal vedúcim Alexandrijskej školy. Jeho brilantná myseľ mala široký záber a samotný objem diel, ktoré vytvoril, je skutočne impozantný. Jeho odvážne používanie gréckej filozofie neskôr viedlo k problémom pre Cirkev a on sám bol počas svojho života zapletený do kontroverzií. Cirkev v neskorších storočiach otvorene odmietala prijať Origenove spisy ako autoritu a dokonca niektoré jeho náuky priamo odsúdila s tým, že v mnohých oblastiach sa nezhodujúci s Tradíciou. To poukazuje na dôležitý prvok v uvažovaní o cirkevných Otcoch: nie každý ranokresťanský učiteľ je automaticky cirkevným Otcom, ale len tí, v ktorých bolo možné rozpoznať nepretržitý prúd prítomnosti Svätého Ducha.
Neskorší predstavitelia alexandrijského myslenia ako Atanáz a Cyril mali najväčší vplyv na formovanie vývoja kresťanského myslenia a dogmatiky. Alexandrijská škola sa stane hlavným zástancom pohľadu na spásu ako theosis, t. j. zbožštenie, ktorý bude základom veľkej časti východnej teológie.
Títo skorší predstavitelia alexandrijskej školy sú chválení skôr za svoje diskusie než za svoje závery. Snažili sa vytvoriť most medzi helenistickým gréckym myslením a kresťanským evanjeliom. Určili smer, ktorým sa mala Cirkev uberať v nasledujúcom zlatom patristickom veku.
Púštni Otcovia
V druhej polovici tretieho storočia sa angažovaní muži a ženy, ktorí mali ešte v živej pamäti spomienky na rímske prenasledovania, snažili napodobniť mučeníkov v ich vernosti evanjeliovým príkazom tým, že sa stiahli z civilizačných centier do púštnych oblastí. Tam prijali mučenícku asketickú prax s čo najmenším počtom vyrušovaní a rozptyľovania. Nakoniec sa z tohto hnutia stalo mníšstvo.
Títo prví mníšski otcovia a matky sa starali o praktické uplatňovanie evanjelia v každodennom živote. Ich učenie sa zachovalo v rôznych zbierkach výrokov a tiež v dielach o prvých mníchoch od tých, ktorí ich navštívili.
Rôzne zbierky „výrokov Otcov“ mali obrovský vplyv na spiritualitu v Cirkvi. Ich jednoduché, priame, no hlboké postrehy o života v Kristovi sú pokladom, z ktorého môžeme čerpať znova a znova.
Medzi najznámejšie diela o prvých mníšskych otcoch a matkách patrí život Antona od Atanáza a Palladiova Historia Lausiaca. Viacerí významní západní Otcovia obšírne písali o svojich skúsenostiach s raným mníšstvom (napr. Kasián, Hilár z Poitiers, Hieronym) a takto tento poklad východnej Cirkvi významne prispel k západnej spiritualite.
Osobná úvaha
Jeden z púštnych otcov, abba Dorotej, použil pri odovzdávaní posolstva obzvlášť výrazný príklad. Rozpráva sa príbeh:
Jedného dňa, keď celý čas rozprával bratom o raste v láske k Bohu a vzájomnej láske, vtiahol do stredu bratov veľké vozové koleso. Požiadal ich všetkých, aby sa naň pozreli. „Každý lúč je cestou nášho života,“ povedal im. „Začínajúc od vonkajšieho okraja, všetci putujeme k stredu, k náboju, ktorým je Kristus.“
„Ale,“ dodal, „takisto si všimnete, že keď sa každý lúč približuje k náboju, približuje sa aj k ostatným lúčom. Inej cesty niet. Ak sa približujeme ku Kristovi, nevyhnutne sa približujeme aj k sebe navzájom. A naopak, ak sa nepribližujeme jeden k druhému, nemôžeme nijako povedať, že sa približujeme ku Kristovi. Ak by sme to robili, len by sme klamali sami seba.“
Aké sú autentické znaky rastu v tvojom duchovnom živote?
Aké znaky, ktoré to potvrdzujú, vidíš? V tvojej rodine? U svojich priateľov? V tvojej farnosti?
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa
Nasledujúce: Prúd živej vody: Ponicejské obdobie (13. časť)Predchádzajúce: Prúd živej vody: Prečo by sme mali študovať cirkevných otcov? (11. časť)
