Svetlo pre život II.: Chrámová budova – ikona Cirkvi konajúcej bohoslužbu (3. časť)
Všetky tieto aspekty bohoslužby nachádzajú svoje konkrétne vyjadrenie v byzantskej chrámovej budove. Keď stojíme pred Pantokratorom, obrazom nevýslovného Boha, sme vyzvaní, aby sme sa sklonili a uznali svoje skutočné postavenie pred Bohom. Sme obklopení vybavením pripomínajúcim jeruzalemský chrám i jeho nebeský pravzor (porov. Ex 25, 1 – 27, 21), ale jasne zameraným na tajomstvo Krista pôsobiaceho medzi nami. Stojac bok po boku s ikonami svätých, zaujímame svoje miesto v spoločenstve Svätého Ducha.
Niektorí ľudia majú pocit, že chrámové budovy sú zbytočné, keďže Boh je prítomný všade, dokonca aj na poli pod hviezdami. Ak by bola tichá modlitba na komunikáciu s Bohom jediným účelom chrámovej budovy, tento argument by mal svoju váhu, pretože tomuto účelu by slúžili aj mnohé iné miesta. Samozrejme, niekedy sa utiekame do našich chrámov ako na miesta ticha a pokoja na súkromnú modlitbu, ale skutočný účel chrámovej budovy sa prejaví až pri liturgii, ktorá sa v nej slávi. Existujú podstatné aspekty Božej prítomnosti a Božieho vzťahu k nám, ktoré možno najlepšie vnímať v chrámovej budove, keď ožíva jej používaním. V liturgickej bohoslužbe Cirkvi Boh skutočne pôsobí uprostred svojho ľudu. Pán pracuje, nanovo nás tvorí: spása je nepretržité dianie, ako často hlásali cirkevní Otcovia. Preto sme v bohoslužbách prítomní na spásonosných udalostiach Kristovho paschálneho tajomstva, ako aj na celej Cirkvi v čase a priestore, ktorá žije jeho spásonosnými činmi. Nadčasový a univerzálny účinok týchto udalostí sa zvýrazňuje, keď sa slávia v riadne určenej chrámovej budove, ktorá predstavuje plnosť stvorenia, ktorého sa dotkla spásonosná Božia ruka.
Steny byzantských chrámových budov sú zvyčajne pokryté ikonami, ktoré hlásajú „teológiu vo farbe“. Dodržiavajú určité tradičné formy zobrazovania výjavov alebo osôb, aby odhalili učenie Cirkvi. Vizuálne priťahujú pozorovateľa tým, že vyjadrujú významové roviny, ktoré sú príliš zložité pre slová. Ikony vychádzajú z tajomstva vtelenia v tom zmysle, že Kristus je „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15). Vo vtelení sa Boh stal viditeľným v ľudskej podobe, čo umožňuje zobrazovať ho v Kristovi. Štýl ikon odráža premenu nášho človečenstva božstvom Krista, ktorý je zobrazený ako dokonalý človek, vzor pre všetky ostatné obrazy svätých. Ikony svätých sa maľujú podľa rovnakých princípov ako ikona Krista, aby sa ukázalo zbožštenie Duchom na Boží obraz. Oči svätcov, zrkadlá duše, sú otvorené dokorán, aby znázorňovali múdrosť a duchovný vhľad. Ich postoj a odev sú harmonicky usporiadané, aby predstavovali integritu a celistvosť bytia. Ikony odstraňujú dôraz na fyzické črty (fyziognómiu), aby nás viedli k vnímaniu duchovnej reality a krásy.
Ikonostas je najcharakteristickejším prvkom byzantskej chrámovej budovy. Jeho praktickou funkciou je oddeliť oltárny priestor od hlavnej časti chrámu (lode). Tento architektonický účel ikonostasu bol prevzatý zo štýlu iných verejných stavieb v Rímskej a Byzantskej ríši. Zvyčajné oddelenie medzi priestorom pre verejnosť a priestorom pre oficiálnu funkciu tvoril nízky plot, často doplnený stĺpmi s architrávom (nadpražím, ktoré prebieha pozdĺž vrcholov stĺpov). Ikony dostali významnejšie miesto na zástene po tom, čo v 9. storočí polemiky s ikonoklastami (obrazoborcami) zdôraznili spojitosť s vtelením.
Teologickou funkciou ikonostasu je byť „rajskou bránou“, ktorá ohlasuje, že skrze Krista, „odblesk jeho [Otcovej] slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3), máme prístup k Otcovi a do Božieho kráľovstva. Ikony Božej Matky, apoštolov a evanjeliové scény sú na ikonostase umiestnené vďaka ich spojitosti s tajomstvom vtelenia. Podobne aj Cirkev, ktorú predstavujú ikony patrónov farnosti, je tam ako pokračovanie vtelenia, ktoré nám poskytuje duchovné a telesné zjednotenie s Bohom.
Svätyňa a loď dostali rôzne významy. Oltárny priestor predstavuje trón Boha, ktorý sa stal skutočne prítomným ako „náš Otec na nebesiach“, ktorý „naklonil nebesia“, aby prebýval medzi nami vo svojom jedinom Synovi. Loď, miesto spoločenstva veriacich, znamená putujúcu Cirkev na jej ceste do Božieho kráľovstva. Cieľom tejto putujúcej Cirkvi je dosiahnuť zjednotenie s Bohom, ktorá sa začína v tomto živote a vrcholí v budúcom svete („Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi“).
Svätý Maxim Vyznávač zdôraznil, že obe časti chrámovej štruktúry majú spoločný účel. Maxim potvrdzuje, že štruktúra chrámovej budovy je ikonou symbolizujúcou zjednotenie medzi Bohom a ľudstvom, medzi duchom a telom, medzi budúcnosťou a minulosťou a medzi symbolom a skutočnosťou. Chrámová budova tak predstavuje účel samotnej Cirkvi: viesť nás do Božej prítomnosti, aby sme sa s ním mohli zjednotiť. Prostredníctvom samotnej štruktúry chrámovej budovy sa neviditeľná skutočnosť Cirkvi predstavuje našim telesným očiam, aj keď my a naše dary sme premieňaní na nebeskú skutočnosť.
Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život II.: Naše posväcovanie času (4. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život II.: Bohoslužba a pokračujúca spása sveta (2. časť)
