Prúd živej vody: Prečo by sme mali študovať cirkevných otcov? (11. časť)
Skôr než sa budeme venovať životu a dielu niekoľkých cirkevných otcov, zamyslime sa nad otázkou, ktorú si môžu položiť mnohí kresťania: „Sú cirkevní otcovia – hoci sú to veľkí kresťania staroveku – takí dôležití, aby sme sa na nich odvolávali aj dnes? Máme Sväté písmo, inšpirované Božie slovo: čo viac nám môžu títo Otcovia dať?
Ak veríme, že Duch neustále žije a pôsobí v Cirkvi a že Tradícia je prejavom jeho prítomnosti a vedenia, potom sú všetky vyjadrenia Tradície znamením, že je medzi nami. A okrem toho, keďže je to ten istý Duch, ktorý pôsobí, jeho činnosť v rôznych časoch a na rôznych miestach je v súlade s tým, čo bolo predtým. Osobitným prínosom Otcov bolo predstaviť to isté evanjeliové posolstvo spôsobom, ktorý odrážal rozmanité životné okolnosti, v ktorých sa Cirkev nachádzala.
Táto kontinuita sa prejavuje vo veľkej láske Otcov k Svätému písmu, ktorá sa prejavuje v modlitbovom štúdiu. Neustále premýšľali o Biblii. Čítanie Svätého písma bolo pre nich synonymom konverzie ku Kristovi, nie ako predmet skúmania, ale ako vnútorný motív a život. Plný význam Božieho slova pre cirkevných Otcov spočíva v premene, ktorú privodzuje vo veriacom človeku. Božie slovo sa pre týchto učiteľov stalo nevyčerpateľným zdrojom poučenia. Uvažovali v zmysle Biblie a neustále s ňou žili. Mnohé ich diela, pastoračné, duchovné aj dogmatické spisy, sú jednoducho komentármi k Svätému písmu.
Otcovia však nežili v biblickej dobe. Ich svetom bola z väčšej časti grécko-rímska ríša, zdroj našej modernej západnej kultúry. Jedinečnosť ich prínosu spočívala v tom, že pod vedením Svätého Ducha vyjadrili biblickú vieru novým spôsobom, vo formách, ktoré súviseli so západnou kultúrou, a zároveň zostali v kontinuite s biblickým posolstvom.
Starostlivosť Otcov o Cirkev sa často vyostrovala v súvislosti s krízami v živote Cirkvi. V prvých storočiach nastali chvíle, keď mnohí kresťania mali zmätok v základnom kresťanskom učení o tom, kto je Boh, a o postavení Krista a Svätého Ducha vo vzťahu k Otcovi. Otcovia žili v týchto veľkých zlomových obdobiach, ktoré boli prelomom kresťanského myslenia a života, ponorení do modlitby a Svätého písma a udávali smer Cirkvi.
Keď napríklad ariánska heréza vyzývala Cirkev svojím pokriveným pohľadom na Boha, svätí Otcovia sa ukázali ako strážcovia pravdy.
Keď Svätý Duch inšpiroval vznik mníšstva, svätí Otcovia vyložili „cestu dokonalosti“, aby ju mohli nasledovať tisíce ľudí.
Keď sa ukázalo, že ľudský jazyk je príliš krehký na to, aby dokázal preniesť posolstvo evanjelia, Otcovia našli slová, aby aspoň čiastočne vyjadrili pravdu, a zvyšok vysvetlili svojím životom.
Takto sa prostredníctvom učenia a spisov cirkevných Otcov prejavovala riadiaca prítomnosť Svätého Ducha v Cirkvi v niektorých najdôležitejších momentoch jej dejín. Živé vyjadrenia našej viery, ktoré nám boli dané v životoch a učení Otcov, sú s nami aj dnes, najmä v našich liturgických službách.
Keď s radosťou hovoríme o Vzkriesení, uchyľujeme sa k myšlienkam svätého Jána Damaského, ktoré sú vyjadrené v Kánone Paschálnej utierne.
Vždy, keď slávime Eucharistiu, sú to slová svätého Jána Zlatoústeho alebo svätého Bazila Veľkého, ktoré vyjadrujú modlitby našich sŕdc.
Keď naši biskupi slávia božskú liturgiu uprostred zhromaždenej Cirkvi, ožívajú slová svätého Ignáca Antiochijského: „Kde je biskup, tam je celá Cirkev.“
Naša liturgia káže tým istým Duchom, ktorý viedol cirkevných Otcov pri ich kázaní, vyučovaní a pastorácii. Všetci sme sa stretli s cirkevnými otcami. V istom zmysle všetci poznáme cirkevných Otcov. Teraz sme jednoducho pozvaní, aby sme sa s nimi lepšie zoznámili.
Teraz je čas sa bližšie pozrieť na niektorých z týchto cirkevných Otcov, ich učenie a spisy. Pre naše vlastné pohodlie pri spomínaní na cirkevných Otcov a kontext, v ktorom žili svoju službu, sa budeme riadiť zvyčajným zoskupením podľa chronologickej línie. Iné často používané kategórie uvádzajú cirkevných Otcov podľa jazykov, ktorými hovorili (gréčtina, latinčina, sýrčina), alebo podľa škôl myslenia, ktoré nasledovali.
Významná zmena vo svetskom postavení Cirkvi nastala začiatkom 4. storočia, keď cisár Konštantín ukončil prenasledovania kresťanov a začal proces vládnych výhod pre Cirkev, ktorý nakoniec viedol k tomu, že sa kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše.
Prvým významným prejavom tohto vládneho zasahovania do života Cirkvi bol Nicejský koncil, ktorý zvolal cisár Konštantín v roku 325. Keďže tento koncil bol takým významným zlomom v dejinách Cirkvi, cirkevní otcovia tradične sa delia na tých, ktorí pôsobili pred týmto koncilom (prednicejskí Otcovia), a tých, ktorí pôsobili po tomto koncile (ponicejskí Otcovia).
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa
Nasledujúce: Prúd živej vody: Prednicejskí cirkevní otcovia (12. časť)Predchádzajúce: Prúd živej vody: Cirkevní otcovia (10. časť)
