Kristus naša Pascha II.: „Otče náš“ (6. časť)
384 V modlitbe prositeľnej ekténie pred modlitbou Otče náš zverujeme Pánovi celý svoj život a svoju nádej. Prosíme ho, aby nám doprial prijať sväté dary „na odpustenie hriechov, na oslobodenie z pokleskov, na spoločenstvo vo Svätom Duchu, na získanie dedičstva v nebeskom kráľovstve, na posilnenie dôvery v teba [Boha], nie na súd alebo odsúdenie“, a „s dôverou a bez strachu z odsúdenia vzývať teba, nebeského Boha Otca“. Modlitba Pána predchádza eucharistickému prijímaniu aj preto, lebo Boh Otec nie je môj alebo tvoj Otec, ale náš Otec, a spája nás okolo stola Pánovej hostiny. Takáto jednota si vyžaduje aj odpustenie: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Svätý apoštol Pavol nás zreteľne varuje pred nehodným pristupovaním k svätému prijímaniu (porov. 1 Kor 11, 27).
385 Vzývanie Boha Otca v Pánovej modlitbe „je symbolom osobnej a skutočnej adopcie, ktorá sa udeľuje prostredníctvom daru a milosti Svätého Ducha. V súlade s tým… sa každá ľudská osobitosť (t. j. schopnosť) prekonáva a odhaľuje príchodom milosti.“[1] V modlitbe po Otčenáši sa kňaz modlí, aby nám Pán ako „lekár duše i tela“ rozdelil svoje telo a krv „každému, ako potrebuje“.[2]
386 Cirkev pozýva veriacich na sväté prijímanie zvolaním: „Sväté svätým!“ Tieto slová sú zároveň pozvaním i varovaním. Veriaci pristupujú k svätým darom nie preto, lebo sa považujú za hodných, ale preto, lebo patria k svätej Cirkvi; veriaci sú svätí nie svojou vlastnou svätosťou, ale preto, lebo sú Kristovým telom, chrámom Svätého Ducha. Toto vyznávame v odpovedi: „Jediný je svätý, iba jeden je Pán, Ježiš Kristus.“ Napriek tomu je každý z nás zodpovedný za to, aby sme k svätému prijímaniu pristupovali s čistým svedomím, aby toto zjednotenie nebolo „na súd alebo odsúdenie.“
387 Pred svätým prijímaním diakon naleje do kalicha trocha horúcej vody (po grécky zeon) a vysloví slová: „Horlivosť viery plná Svätého Ducha.“ Tým naznačuje zostúpenia Svätého Ducha na Cirkev. „[Cirkev] dostáva Svätého Ducha po Pánovom nanebovstúpení; teraz dostáva dar Svätého Ducha po prijatí obiet na nebeskom oltári; Boh, ktorý ich prijal, nám potom na oplátku posiela Svätého Ducha.“[3] Pridanie horúcej vody tiež znamená, že sväté dary sú telom a krvou živého zmŕtvychvstalého Krista.
Sväté prijímanie: hostina Tela a Krvi
388 Prijímanie Pánovho tela a krvi je vyvrcholením eucharistickej hostiny. Prijímanie „premieňa na seba tých, ktorí sa na ňom hodne zúčastňujú, a prostredníctvom milosti a účasti ich pripodobňuje tomu dobru, ktoré je [ich] zdrojom. Nechýba im nič z tohto dobra, ktoré je možné a ktoré môžu dosiahnuť ľudské bytosti. Preto aj oni sú a môžu byť nazývaní bohmi v dôsledku adopcie prostredníctvom milosti, pretože Boh ich úplne napĺňa a nenecháva žiadnu ich časť bez svojej prítomnosti.[4] Prostredníctvom svätého prijímania dosahujeme božskú podobu: prijímame Krista do svojho života a Kristus nás robí účastnými na božskej prirodzenosti.
389 Ako Kristus ponúkol apoštolom svoje telo a krv na Tajomnej večeri, tak kňaz obdarúva veriacich, ktorí zbožne, s rukami prekríženými na hrudi, pristupujú k ambónu pred kráľovských dverami. Slová modlitby pred svätým prijímaním, „Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri“, vysvetľujú podstatu Pánovej hostiny a celej liturgie. Svätý Ján Zlatoústy učí: „Verte teda, že aj teraz je to tá večera, pri ktorej on sám sedel. Veď sa to v ničom nelíši od toho. Lebo ani človek nerobí toto a sám seba druhým, ale aj to, aj ono je jeho vlastným dielom.“[5]
390 Požitím svätých darov máme spoločenstvo v Kristovom tele a krvi: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). Stávame sa podobnými Kristovi a osvojujeme si božský spôsob myslenia: ako nám Boh daroval seba samého, tak aj my, keď sa plne darujeme Bohu a ľudom, máme večný život. Prostredníctvom spoločenstva v Kristovom tele a krvi je náš život plne v Bohu: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20).
Poďakovanie po svätom prijímaní a prepustenie
391 Po svätom prijímaní diakon vyzve veriacich, aby ďakovali Pánovi za prijaté dary: „Keď sme prijali… životodarné… Kristove tajomstvá, dôstojne a vďačne vzývajme Pána.“ Tak ako to urobili apoštoli v deň Päťdesiatnice, aj veriaci nesú tento dar nového života do sveta. „V pokoji“ začala Kristova cirkev svoju modlitbu, jeho pokojom – jeho požehnaním – bola obohatená a s jeho pokojom vychádza do sveta: „V pokoji sa rozíďme.“ O to žiada Otca, prameň „každého dokonalého daru“, keď opúšťa chrám: „Daruj pokoj svojmu svetu, svojim cirkvám, kňazom, našim svetským predstaveným i všetkému svojmu ľudu.“
392 Božská liturgia dnes sa skončila, ale pokračuje v každodennom živote veriacich ako ich služba vo svete, ako „liturgia po liturgii“. Skutočnosť prichádzajúceho veku, ktorú sme práve prežívali liturgicky, sa šíri do celého sveta a pretvára ho. „Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, náš pravý Boh… nech sa nad nami zmiluje a spasí nás.“ Kristus nás, obnovených v ňom, posiela do sveta, aby skrze nás mohol vo svete pôsobiť. V záverečnom „amen“ liturgické spoločenstvo vyjadruje svoje očakávanie dokonalého naplnenia Božieho kráľovstva.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.
[1] Maxim Vyznávač, Mystagógia, 20: PG 91, 696.
[2] Porov. Liturgikon, Božská liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, Modlitba po Otčenáši.
[3] Mikuláš Kabasilas, Komentár k božskej liturgii, 37.
[4] Maxim Vyznávač, Mystagógia, 21: PG 91, 696.
[5] Ján Zlatoústy, Homília na Matúšovo evanjelium, 50,3: PG 58, 507.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha II.: Tri liturgické poriadky (7. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha II.: Anafora (5. časť)
