Kristus naša Pascha II.: Anafora (5. časť)
374 Svätý Justín svedčí o viere ranej Cirkvi:
Tak ako sa Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, stal telom skrze Božie slovo a vzal na seba telo a krv pre našu spásu, tak aj (ako náš učili) prostredníctvom slova modlitby, ktorá pochádza od neho, sa pokrm, nad ktorým bolo vyslovené poďakovanie, stáva telom a krvou vteleného Krista, aby živil a premieňal naše telo a krv.[1]
Eucharistická modlitba alebo anafora (z gréčtiny, čo znamená obeta alebo pozdvihnutie), ktorú predsedajúci prednáša nad chlebom a vínom, vyjadruje štvornásobnú podstatu tajomstva Eucharistie: (i) je to poďakovanie Otcovi za to, že stvoril svet a dal svojho Syna pre našu spásu; (ii) je to pamiatka všetkého, čo pre nás urobil Boží Syn; (iii) je to obetovanie seba samých Otcovi v „duchovnej a nekrvavej bohoslužbe“; a (iv) je to modlitba za zoslanie Svätého Ducha „na nás i na tieto dary“, aby sa v nás uskutočnilo tajomstvo spásy.
Vďakyvzdanie
375 Modlitbe vďakyvzdania predchádza dialóg medzi klérom a veriacimi. Tam zaznievajú základné podmienky eucharistického tajomstva: na prijatie „milosť pokoja“ – Božieho daru zmierenia – odpovedáme „obetou chvály“. Našou odpoveďou je chvála, požehnanie, poďakovanie, bohoslužba a obeta – celé eucharistické dielo. Sme schopní priniesť túto „svätú obetu“, pretože sme prijali „milosť Pána nášho Ježiša Krista, lásku Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha.“
376 Tajomstvo Eucharistie má svoj názov od tejto modlitby vďakyvzdania, v ktorej vyjadrujeme vďačnosť za všetko, čo sme dostali od Boha. Ďakujeme Bohu „za všetky dobrodenia, ktoré sa nám dostali, známe i neznáme, zjavné i skryté“. Táto vďačnosť – vďakyvzdanie predchádza všetkým prosbám za naše potreby. Uvedomuje si totiž, že keď nám dal svojho Syna a Svätého Ducha, dal nám všetko pre našu spásu. Modliac sa k Bohu, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“, vyznávame, že Boh je nekonečne väčší než všetko, čo o ňom a jeho skutkoch vieme alebo dokážeme povedať. Ďakujeme Bohu za stvorenie: „[on] nás z nebytia priviedol k bytiu,“ a za spásu: „tých, čo padli, znova pozdvihol a neprestajne konal všetko, aby nás voviedol do neba a daroval nám svoje budúce kráľovstvo.“ Ďakujeme mu aj „za túto službu, ktorú sa rozhodol prijať z našich rúk“. Pripájajúc sa k piesni Serafínov „Svätý, svätý, svätý“, vzdávame chválu Najsvätejšej Trojici: „Svätý si a presvätý, ty i tvoj jednorodený Syn i Duch tvoj Svätý.“
Pamiatka
377 V anafore si pripomíname spásonosné dielo Najsvätejšej Trojice: Otec tak miloval svet, že „dal svojho jednorodeného Syna“; Syn, plniac Otcovu vôľu, „sám seba vydal za život sveta“. On nám ponúka pravé spoločenstvo v sebe samom prostredníctvom prijímania jeho tela a krvi: „Vzal chlieb… dával ho svojím svätým učeníkom a apoštolom, hovoriac: Vezmite a jedzte… a podobne po večeri aj času: Pite z nej všetci…“ Kristove slová „toto je moje telo; toto je moja krv“, ktoré vyslovil na Tajomnej večeri, ukazujú, že podobným spôsobom nás Kristus na každej božskej liturgii ráči kŕmiť svojím telom a krvou. Prostredníctvom prijímania jeho tela Kristus pozýva Cirkev, svoju nevestu, aby sa s ním stala jedným telom. Robí to preto, aby Cirkev mohla vstúpiť do tej istej jednoty s Otcom, ktorú má Syn: „A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno“ (Jn 17, 22).
378 Ponúkajúc nám dar svojho tela a krvi, Kristus nás uvádza do novej zmluvy, do spojenectva s Bohom, v ktorom je nové prikázanie (porov. Jer 31, 31 – 33) vpísané do srdca: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). V takejto láske je podstata večného života, podstata spásy, podstata nášho zbožštenia. Ľudské bytosti to nemôžu dosiahnuť samy od seba, ale je to možné pre tých, ktorí zostávajú v Kristovi: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56).
379 Prostredníctvom pamiatky Tajomnej večere si Cirkev pripomína aj „všetko, čo sa pre nás stalo: kríž, hrob, vzkriesenie na tretí deň, vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici Otca a druhý a slávny príchod.“ Zjednotení s Kristom sa stávame účastníkmi všetkých jeho spasiteľných skutkov – či už jeho utrpenia a smrti, alebo jeho zmŕtvychvstania a oslávenia; jeho Pascha sa stáva našou a my sa už zúčastňujeme na jeho sláve. Jeho sláva sa naplno prejaví v posledný deň.
Obeta
380 Cirkev prijíma Kristovo pozvanie na spoločenstvo v jeho tele a krvi. Ako odpoveď ponúka dar seba samej: „Tvoje z tvojho tebe prinášame, za všetkých a pre všetko.“ Nie je možné stať sa jedným telom s tým, kto udeľuje takúto lásku, inak ako ponúknutím daru lásky na oplátku. Obetujeme mu seba samých a celý svet, hoci to všetko patrí jemu. Robíme to preto, lebo on prišiel, aby nás naučil tejto spásonosnej a dobrovoľnej obete a umožnil nám ju prinášať. To je naplnenie jeho nového prikázania; v tom je večný život. Toto je celistvá „duchovná bohoslužba“ (na obraz Krista Slova, Loga), o ktorej hovorí apoštol Pavol: „Bratia, pre Božie milosrdenstvo vás prosím, aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu“ (Rim 12, 1). Prekríženým pozdvihnutím diskosa a kalicha diakonom Cirkev vyjadruje dar seba samej Bohu Otcovi prostredníctvom ukrižovaného Krista. Tým ohlasuje eschatologickú plnosť času, keď Kristus privedie všetkých k Bohu Otcovi (porov. 1 Kor 15, 28).
Zvolávanie Svätého Ducha
381 Modlitba, v ktorej zvolávame Svätého Ducha „na nás a na tieto dary“, sa nazýva epikléza (z gréčtiny, čo znamená vzývať alebo zvolávať). Svätý Duch zostupuje na dary, aby boli „prijímajúcim na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo vo Svätom Duchu, na uskutočnenie nebeského kráľovstva“. V epikléze „prosíme milosrdného Boha, aby zoslal svojho Svätého Ducha na obetu, aby sa chlieb stal Kristovým telom a víno Kristovou krvou. Lebo čoho sa dotkne Svätý Duch, to sa posväcuje a premieňa.“[2]
382 Všetci, ktorí majú spoločenstvo v Kristovom tele, sa stávajú jedným celkom s ním a medzi sebou: „Nás všetkých, prijímajúcich z jedného chleba a z jednej čaše, zjednoť medzi sebou navzájom, aby sme mali účasť aj na prijatí jediného Svätého Ducha.“[3] Preto si spolu s celou Cirkvou, s Bohorodičkou a všetkými svätými pripomíname všetkých zosnulých v nádeji na vzkriesenie pre večný život. Ale pripomíname si aj všetkých živých spolu s ich duchovnými a telesnými potrebami. Prosíme, aby na nich Pán pamätal – daroval im život darom svojej lásky.
383 Svätú obetu završujeme slovami: „A dožič nám jednými ústami a jedným srdcom oslavovať a ospevovať tvoje vznešené a veľkolepé meno, Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov.“ Obnovení v Božej láske prostredníctvom vzájomného darovania sa „my všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz“ (2 Kor 3, 18).
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.
[1] Justín Mučeník, Apológia, I, 66: PG 6, 428 – 429.
[2] Cyril Jeruzalemský, Mystagogické katechézy, 5, 7: PG 33, 1113.
[3] Liturgikon, Božská Liturgia nášho otca svätého Bazila Veľkého, anafora; porov. 1Kor 10, 17.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha II.: „Otče náš“ (6. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha II.: Počúvanie Božieho slova, odpoveď naň a modlitba (4. časť)
