Svetlo pre život II.: Bohoslužba a pokračujúca spása sveta (2. časť)
Bohoslužba Cirkvi oslavuje večnú pravdu, že Boh je uprostred nás a pracuje na našej spáse. Vtelením Krista naklonil nebesia a vzkriesením nás priviedol k nebeskému životu. Liturgia vyjadruje tento život v Kristovi, ktorý pramení z nášho zjednotenia s Bohom a živí nás ako jeho deti. Kristus povedal: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15, 5). Liturgická bohoslužba sa opisuje ako život v nebi na zemi, pretože práve tam nás živí vinič, ktorým je Kristus.
Ako povedal Pán, kto je takto živený, má hojne rodiť. A tak nás náš liturgický život vyzýva k misii, ktorá presahuje hranice svätyne. Bohoslužba Cirkvi rozširuje naše individuálne vyznanie viery o záväzok k Božiemu plánu spásy pre celý svet. Samotné bohoslužby vyjadrujú tento záväzok prostredníctvom príhovoru za „za mier na celom svete, za blaho svätých Božích cirkví a za zjednotenie všetkých“ (Veľká ekténia), čím do našej bohoslužby vťahujú všetkých ľudí a národy. Naša účasť na bohoslužbách nás tiež vyzýva, aby sme zamerali svoju pozornosť na skutky, ktoré sa týkajú tých, za ktorých sa modlíme. „Otče náš, ktorý si na nebesiach… Príď kráľovstvo tvoje,“ by bez toho bolo márnou modlitbou.
Bohoslužba ako norma viery
Naša praktizovanie bohoslužieb je viac než len prejavom viery; je to naša viera v akcii. Preto cirkevní Otcovia tak často zdôrazňovali, že naša bohoslužba stanovuje naše presvedčenie, a preto sa z nášho liturgického života čerpajú formuly viery („slovné symboly“). Svätý Irenej toto učil už v druhom storočí: „Naše učenie je v súlade s Eucharistiou a Eucharistia zasa stanovuje naše učenie.“
Liturgická bohoslužba ako prvok Tradície, pôsobenia Svätého Ducha v Cirkvi, je normou viery, prameňom a vzorom pre život. Nemôžeme ju svojvoľne meniť, považovať ju len za zábavu alebo ju odmietnuť ako nepodstatnú bez toho, aby sme sa oddelili od viery. Žijeme v spoločnosti, ktorá nás k tomu zvádza, pretože je individualistická a subjektívna. Namiesto toho, aby sme vieru čerpali z nášho kultu, máme tendenciu nútiť vieru, aby sa prispôsobila našim predsavzatiam. Namiesto toho, aby sme v našej bohoslužbe hľadali zdroj a vzor pre život, sa možno snažíme v nej nájsť útočisko pred našimi osobnými starosťami a problémami.
Liturgia je spoločná skutočnosť
Liturgia je určená na slávenie v rámci spoločenstva. Nie je len miestom pre súkromnú modlitbu alebo doplnkom nášho individuálneho duchovného života. Kresťanská bohoslužba je založená na novozákonnom zjavení Boha ako „spoločenstva“ Otca, Syna a Svätého Ducha. Keď sme pokrstení v Krista, stávame sa deťmi Otca a nositeľmi Ducha, skutočne členmi rozšíreného spoločenstva Trojice. Spolu so všetkými pokrstenými sme spojení ako svätý chrám, „vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu“ (Ef 2, 22). Prikazuje sa nám, aby sme dovolili byť živými kameňmi tohto chrámu: „Dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 2, 5).
Práve bohoslužba Cirkvi je Božím nástrojom, ktorý z nás robí ľud, formuje nás do jeho kráľovstva – „Kráľovstva Otca i Syna i Svätého Ducha“. Preto sa v božskej liturgii opakovane modlíme za „jednotu vo viere a spoločenstvo vo Svätom Duchu“. „Spoločenstvo“ teda nesmieme chápať úzko ako prijímanie súkromného podielu na božskom živote prostredníctvom Eucharistie. Naša účasť na živote Trojice zahŕňa „spoločenstvo“ všetkých ostatných veriacich a stávame sa vzájomne prepojenými údmi Kristovho tela. Toto spoločenstvo je rovnako základom pre tú užšiu jednotu, ktorá sa musí uskutočniť medzi členmi spoločenstva, prejavujúcu sa v skutkoch vzájomnej lásky. Toto spoločenstvo medzi veriacimi predpokladá spoločenstvo s Bohom a teda ho zahŕňa. Bohoslužba v Cirkvi je teda svojou podstatou spoločná a zjednocuje konkrétne zhromaždenie ľudí s celým kresťanským spoločenstvom v priestore a čase – vlastne s celým stvoreným vesmírom – prostredníctvom nášho zjednotenia s Kristom.
Musíme si tiež uvedomiť, že slávenie sviatostí nie je úplne súkromným obradom. Niekedy sa obrady, ako sú krst, svadba a pohreb, nesprávne chápu ako obrady, ktoré sa týkajú len príslušnej rodiny. Každé z týchto tajomstiev je, naopak, činnosťou celého spoločenstva. Vyjadrujú naše začlenenie do spoločenstva viery, Kristovho tela, ktorým je Cirkev.
Celé stvorenie nachádza naplnenie v bohoslužbe
Život v Kristovi zahŕňa každý aspekt našej bytosti, a preto musí bohoslužba zahŕňať a ovplyvňovať všetky telesné zmysly, aby sa celý človek zameral na Boha. Z toho vzniklo liturgické umenie (architektúra, ikonopisectvo, hymnografia), ktoré sa vo východných cirkvách natoľko začlenilo do liturgie, že sa stalo neoddeliteľnou súčasťou. A tak liturgické obrady východných cirkví zapájajú celého človeka – ducha, dušu i telo – gestami, hudbou, pohľadom a zvukom.
Východná liturgická bohoslužba je navrhnutá tak, aby nám uľahčila prítomnosť v realite, ktorú oslavujeme, pričom si uvedomujeme, že sme stvorenia z tela aj ducha. Je naplnená významom prostredníctvom slov a pojmov a pôsobí na každý z našich telesných zmyslov, aby nás úplne otvorila Božej prítomnosti. Štruktúra chrámu a farba ikon vnímaná zrakom posilňujú našu vieru, že sme skutočne v prítomnosti Krista a všetkých jeho svätých. V Eucharistii máme účasť na Kristovom tele a krvi a môžeme spievať: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Žalm 33/34, 9). Kadidlo nám prostredníctvom vône a pohľadu pripomína, že sme prinášaní Bohu ako „ľúbezná vôňa, príjemná obeta, milá Bohu“ (Filipanom 4, 18) a – že jasný oblak Svätého Ducha napĺňa chrám našej bohoslužby. Posvätná hudba liturgie vnáša cez náš sluch do hĺbky nášho bytia svoje vzory Božej lásky. Sme stvorenia naladené na hudbu, ktorá nás vnútorne ovplyvňuje. Rúcha slúžiacich svedčia o tom, že krstom sme všetci odetí do Božej slávy. Samotný krst fyzicky pôsobí na všetky naše zmysly dotykom rúk, ktorý zjavuje Božiu lásku; pochovaním vo vode, ktoré predstavuje našu odumretie hriechu; a rozmanitou vôňou myra, ktoré nám dáva každý potrebný dar Svätého Ducha. Každé liturgické slávenie nás úplne zahŕňa do spásneho Božieho činu tým, že nás povznáša a oslavuje na duši i na tele.
Zdroj: Light for life. Part two. The Mystery celebrated. God with us publications 1996. Pracovný preklad zhotovili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život II.: Chrámová budova – ikona Cirkvi konajúcej bohoslužbu (3. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život II.: Viera vyjadrená v bohoslužbe (1. časť)
