Očami viery

Očami viery: Buďte svätí, ako som ja svätý (3. časť)

od autora: Ján Krupa · 2 februára, 2023

Ako sme už povedali, svätosť je jedinečnou Božou vlastnosťou: „Jeden je svätý, jeden je Pán,“ ako hlasujú všetky východné liturgie. Ale tí, ktorí prichádzajú do kontaktu so Svätým, určite nezostávajú nedotknutí. Starý zákon neustále vykresľuje tieto stretnutia ako úžasné: Jakub sa čuduje, že videl Boha a nezomrel (Genezis 32, 31); Hebreji sú varovaní, aby nevystupovali na horu Sinaj, aby videli Boha, inak zahynú (Exodus 19, 21). Stretnutie so Svätým je desivé aj úžasné.

Táto skúsenosť je síce ohromujúca, ba dokonca až zakázaná, ale zároveň fascinujúca a príťažlivá. Sme priťahovaní k Svätému, pretože vieme, že On jediný môže zavŕšiť a naplniť náš život. On spĺňa túto túžbu a sprístupňuje sa nám, čím preklenuje priepasť, ktorú by sme my nikdy nedokázali prekonať.

Keď prídeme do kontaktu s božským, nie je to Svätý, kto je kontaminovaný – sme to my, kto je posvätený. Stávame sa svätými tým, že máme účasť na jeho svätosti. Tento princíp je v našej tradícii neustále ritualizovaný. Voda sa posväcuje, keď sa do nej ponorí kríž; ikony sa stávajú svätými, keď sa položia na Svätý stôl; osoby sa posväcujú, keď sa ich dotkneme svätenou vodou a myrom. Cirkev sa stala spoločnosťou svätých: všetkých tých, ktorí sa stali svätými v krste ponorením do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

Keď sa stávame svätými, odovzdáva sa nám niečo z Božej jedinečnosti. Všetko, čo je posvätené kontaktom s Ním, je oddelené, pretože podstatou svätosti je byť odlišný. Hovoríme, že Boh je svätý, pretože je jedinečne oddelený od našej skúsenosti. Keď nám je dané mať účasť na jeho svätosti, máme účasť aj na jeho jedinečnosti – sme oddelení pre Neho.

Väčšine veriacich je to jasné, keď pomyslíme na nádoby alebo rúcha požehnané na liturgické používanie. Nedokážeme si predstaviť, že by sme kalich používali na koktaily – bol predsa oddelený pre bohoslužbu. Avšak aj my sme boli posvätení, a teda oddelení pre jeho službu. Boli sme posvätení, a teda oddelení od profánneho používania. Ako možno túto účasť na Božej svätosti prežívať zo dňa na deň?

Sám Kristus potvrdzuje toto zasvätenie ako radikálne oddelenie kresťana od všetkého, čo nie je od Boha. V modlitbe za svojich nasledovníkov hovorí: „Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta“ (Ján 17, 16). Svätý Pavol toto oddelenie opisuje spôsobom, ktorý môžeme nazvať násilným: je to odumretie svetu: „Svet je ukrižovaný pre mňa a ja pre svet“ (Galaťanom 6, 14). Máme žiť zásadne odlišným životným štýlom, pretože my teraz máme účasť na Božej svätosti.

Tak ako sú liturgické nádoby posvätené, oddelené, pre sväté používanie, tak sme aj my sme posvätení v krste. Už nie sme len z tohto rozbitého sveta, ale Boh sa s nami delí o svoje božstvo a mení spôsob nášho života. Kresťania žijú vo svete, ale „nie sú zo sveta“ (Ján17, 16). Sme povolaní byť nápadne odlišní od väčšiny ľudí okolo nás.

Najzjavnejším a najextrémnejším spôsobom, akým sa kresťania snažili žiť toto povolanie, bolo odrezanie sa od okolitej spoločnosti. Pustovníci v púšti, mnísi na vrcholoch hôr, kolónie a komúny nadšencov si vytvorili vlastné spoločnosti, aby sa mohli plnšie sústrediť na božský život, pre ktorý boli ako veriaci oddelení.

Druhá a zdanlivo jednoduchšia cesta je tá, ktorú si volí väčšina veriacich: byť vo svete, ale nie z neho, žiť po boku väčšinovej spoločnosti, a zároveň sa zdržiavať akýchkoľvek praktík tejto spoločnosti, ktoré sú v rozpore so životom svätosti. Pre niektorých to znamenalo zvoliť si iné hodnoty – nefajčiť, nepiť alebo nenakupovať v nedeľu. Žiaľ, pre väčšinu kresťanov žiť oddelene znamenalo len dodržiavať cirkevný zákon, a zároveň robiť to, čo robia všetci ostatní. A tak význam „oddelenia“ sa zredukoval na jednu hodinu pre Boha v nedeľu, rybu v piatok a dodržiavanie Desatora.

Kristus nás však vyzýva, aby sme boli nápadne odlišní: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Matúš5, 16). Kristus stotožňuje „oddelenie“ posvätených veriacich s tým, ako konajú a pôsobia na druhých.

Raná Cirkev to vnímala a žila tak, aby to videli aj ostatní. V 2. storočí žijúci Grék Aristides, ktorý sa zaujímal o rastúce množstvo kresťanov, napísal pre rímskeho cisára ich nasledujúci opis. Vidíme v ňom, ako kresťania druhého storočí chápali, čo znamená byť oddelený pre Krista.

Toto sú tí, ktorí nad všetky národy zeme našli pravdu, lebo uznávajú Boha, Stvoriteľa a Pôvodcu všetkého, v jednorodenom Synovi a vo Svätom Duchu…

Ponáhľajú sa konať dobro svojim nepriateľom. Sú mierni a rozumní. Zdržiavajú sa každej nezákonnej výmeny a každej nečistoty. Nepohŕdajú vdovou a netrápia sirotu. Kto má, štedro rozdáva tomu, kto nemá. Ak uvidia cudzinca, prijmú ho pod svoju strechu a radujú sa z neho ako z pokrvného brata. Lebo nie podľa tela sa nazývajú bratmi, ale podľa Božieho Ducha… Ak je niekto z nich chudobný a nemá dostatok jedla, postia niekoľko dní, aby mu dali potrebné jedlo… Toto je naozaj nový druh človeka. Je v nich niečo božské.

Defense of the Christians

Obhajoba kresťanov

Takto sme povolaní odpovedať Bohu, jedinému Svätému, jedinečne odlišnému od akéhokoľvek stvorenia, ktorý nám umožňuje vnímať jeho slávu a mať účasť na jeho svätosti tým, že žijeme ako ľudia oddelení, aby sme mu vzdávali slávu.

OTÁZKY NA ZAMYSLENIE

V čom sa tvoj život líši od života tvojho neveriaceho suseda?

V čom by sme ako kresťania mohli žiť inak ako väčšinová spoločnosť?

Aké rozhodnutia robíš v súvislosti s týmto povolaním byť oddelený?

Ako by si mohol pomôcť dieťaťu, čo sa týka tohto povolania byť oddelený?

Rastúce povedomie

Ako kresťania sme boli uvedení do úžasného dôverného vzťahu s Bohom. Stali sme sa účastníkmi na jeho živote, spoluúčastníkmi na smrti a vzkriesení jeho Syna. V našej bohoslužbe pristupujeme k Bohu s dôvernosťou, akú v iných náboženstvách nenájdeme. Oslovujeme ho „Otče“, prijímame Telo a Krv Pána. Tešíme sa z toho, že sme chrámami jeho svätého Ducha.

Katechéza je systematické vyučovanie ľudí vo viere. Toto poučenie sa netýka len mysle, ale aj ostatných častí človeka. Účasť na liturgii nám pomáha vidieť naše miesto pred Bohom, keď sa ponárame do Božej prítomnosti a pokorne sa skláňame pred naším Pánom. Žiť vieru – konať dobré skutky – nám tiež pomáha uvedomiť si svätosť, na ktorej sme povolaní sa podieľať.

Liturgická tradícia našej Cirkvi neustále zdôrazňuje Božiu svätosť. Chrámová budova so svojou svätyňou, obraznosť našich modlitbových textov a hymnov, rituálne gestá a úkony, to všetko sa snaží vzbudiť v nás uznanie odlišnosti Boha. Obradom, ktorý azda najosobnejšie hovorí o našom vzťahu k Svätému, je metania alebo poklona. Vždy, keď vstúpime do chrámu, priblížime sa k ikone, Svätému písmu, Eucharistii alebo akémukoľvek posvätenému predmetu, skloníme sa pred Pánom, ktorého to predstavuje, a vyslovíme modlitbu mýtnika: „Bože, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“ Vo veľkopôstnom období a pri niektorých iných príležitostiach sa v úcte a poslušnosti skláňame až k zemi. Tieto gestá vystihujú podstatu bohoslužby, pričom anglický výraz pre bohoslužbu (worship) sám o sebe znamená klaňať sa v úcte. Obe gestá zdôrazňujú Božiu svätosť a umožňujú nám vidieť a cítiť prostredníctvom nášho postoja našu odlišnosť od Boha. On je Najvyšší; sme ďaleko od toho, aby sme sa mu vyrovnali.

Ostatné liturgické prvky zdôrazňujú náš podiel na jeho svätosti. Ikony názorne zobrazujú to, čo Boh umožňuje v Kristovi: že veriaci majú účasť na Božej sláve a odrážajú túto žiaru okolo seba. Stručne povedané, väčšina toho, čo vidíme a robíme v chráme, nám má hovoriť o Božej svätosti a o našom povolaní mať na nej účasť. To je úžasný paradox nášho života v Kristovi. Sme povolaní byť účastní na božskej prirodzenosti – prirodzenosti, ktorá nás a celú našu skúsenosť úplne presahuje.

A tak jedným z hlavných cieľov katechézy by malo byť, aby si ľudia vážili a uctievali Božiu svätosť. Katechéza by sa mala usilovať o to, aby ľudia vnímali tie liturgické prvky, ktoré nás vyzývajú k poklone. Spoznať Svätého ľuďom umožňujeme aj vtedy, keď im pomáhame stáť v úžase pred znameniami Božej prítomnosti v prírode a najmä v tajomstve ľudského života. Napokon, naše katechetické úsilie by malo mať za cieľ umožniť ľuďom rozpoznať ich vlastné povolanie k svätosti. Spolu so svätým Pavlom sa katechéta môže stať hlásateľom, ktorý pred svojimi bratmi svedčí: „A neviete, že vaše telo je chrámom Svätého Ducha, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha“ (Prvý list Korinťanom 6, 19).

Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.

Prvý Petrov list 2, 9

Zdroj: With eyes of faith. An introduction to Eastern Theology. God with us publications, second edition 2018. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa.

Please follow and like us: