Kristus naša Pascha: Prisľúbenie Novej zmluvy a očakávanie Mesiáša (20. časť)
168 Mojžiš, veľký prorok a kontemplátor Boha, na základe prorockej inšpirácie poukázal na príchod ďalšieho proroka: „Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov; jeho počúvaj“ (Dt 18, 15). Očakávanie príchodu proroka, ktoré vzbudil Mojžiš, si ľud nakoniec spojil s postavou Mesiáša, Božieho Pomazaného.
169 S Mesiášom si ľudia spájali aj príchod prisľúbeného kráľovstva, ktoré si predstavovali predovšetkým ako pozemské panovanie Božieho ľudu. Pán Boh teda prostredníctvom svojich prorokov a Svätým Duchom pozdvihoval ľud na kvalitatívne vyššiu úroveň zmluvy, ktorá sa mala nazývať novou. Prisľúbenie udeliť takúto zmluvu odovzdal Boh prostredníctvom proroka Jeremiáša:
Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu! Nie ako zmluvu, ktorú som uzavrel s ich otcami, keď som ich chytil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta. Tú moju zmluvu oni zrušili, hoci som im bol Pánom – hovorí Pán. Ale toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela – hovorí Pán. Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom (Jer 31, 31 – 33).
A prostredníctvom proroka Ezechiela Boh vyhlásil: „Dám im jednotné srdce a jednotného ducha vložím do ich vnútra. Odstránim z ich tela srdce kamenné a dám im srdce z mäsa, aby kráčali podľa mojich príkazov, zachovávali moje práva a konali podľa nich“ (Ez 11, 19 – 20).
170 Novú zmluvu, zaznamenanú na vnútorných doskách srdca, mal priniesť Syn Dávidov – Mesiáš. Proroci od Eliáša a Elizea až po Malachiáša pripravovali Boží ľud na stretnutie s Mesiášom. Svojimi proroctvami písali akoby slovnú ikonu Mesiáša. V súlade s prorokmi Mesiáš nielenže prinesie Novú zmluvu, ale bude aj jej osobným stelesnením.
171 Svätý Duch prostredníctvom proroka Micheáša odhaľuje miesto, kde sa má narodiť Mesiáš: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti“ (Mich 5, 1). Mesiáš, ktorý sa narodil v Betleheme ako človek, je zároveň aj večne splodený z Otca: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem“ (Ž 2, 7 – 8). Pomazanie Mesiáša bude tiež od Boha:
Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie. Ohlásiť rok Pánovej milosti (Iz 61, 1 – 2).
172 Okrem znamení jeho moci, veľkosti a slávy bude Mesiášova služba zahŕňať aj utrpenie a smrť v súlade s Izaiášovým proroctvom:
Hľa, môj služobník, priviniem si ho; vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho, prinesie právo národom. Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo. Neomdlie a nepodlomí sa, kým nezaloží na zemi právo, na jeho náuku čakajú ostrovy (Iz 42, 1 – 4).
Na ceste spravodlivosti ho čaká utrpenie:
Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí … Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil … On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení … Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých (Iz 53, 2 – 6).
Obraz trpiaceho Mesiáša nezodpovedal ľudským očakávaniam: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ (Mt 16, 22). Takto reagoval apoštol Peter na Kristove slová o jeho nadchádzajúcom utrpení.
173 Kristus na seba vzťahuje mesiášsky titul Syn človeka z Danielových proroctiev. Prorok Daniel opisuje slávu Syna človeka, ktorému „bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie“ (Dan 7, 14).
174 Ako sa blížil čas jeho naplnenia, Božie slovo sa postupne stávalo jasnejším a zreteľnejším, aby sa napokon stalo vteleným Božím Slovom:
V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach; a stal sa o toľko vyšším od anjelov, o koľko vznešenejšie meno zdedil než oni (Hebr 1, 2 – 4).
Očakávanie Spasiteľa
175 Liturgicky Cirkev znovu vytvára očakávanie Spasiteľa v dejinách spásy prostredníctvom pôstu, ktorý sa začína 15. novembra, deň po sviatku apoštola Filipa. Tento pôst trvá až do Narodenia Krista a vhodne sa nazýva Pôst pred Narodením Pána alebo ľudovo Filipovka. Počas tohto pôstu nás Cirkev pripravuje na svetlý sviatok Narodenia Krista a pripomína nám dôsledky Adamovho hriešneho nedostatku sebaovládania: „Odmietajúc sa postiť, prvý Adam ochutná zo stromu, ktorý prináša smrť.“[1]
176 Čítanie svätého evanjelia na sviatok apoštola Filipa je plné nádeje na spásu (porov. Jn 1, 43 – 51). Filip pozve Natanaela, aby sa lepšie zoznámil s Ježišom z Nazareta. Natanael má však jednu výhradu: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?“ Na to Filip odpovedá: „Poď a uvidíš!“ (Jn 1, 45 – 46). Po stretnutí s Kristom sa Natanaelova výhrada rozplynie. V tom spočíva úloha každého kresťana: „prísť a vidieť“, inými slovami, priblížiť sa ku Kristovi, aby sme ho spoznali.
177 Toto očakávanie Mesiáša a priblíženie sa k nemu sa naplnilo v osobe Panny Márie z Nazareta. Boh si ju vyvolil pred všetkými vekmi. Mária, ktorá podľa Tradície bola uvedená do chrámu ako malé dieťa, duchovne vyrástla na „služobnicu Pána“. Boh ju postupne pripravoval, aby sa stala lonom, archou, chrámom, príbytkom neobsiahnuteľného Boha. „Z blahovôle Boha Otca v nej Najsvätejší Duch pripravil príbytok pre Boha Slovo.“[2] Mária sa stala príbytkom, do ktorého v plnosti času prišlo prebývať Božie Slovo: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14). V slávení Vstupu Božej Matky do chrámu v Jeruzaleme (21. november) sú kresťania povolaní nasledovať jej príklad a dovoliť Pánovi, aby ich pripravil tak, aby mohli dôstojne prijať vteleného Boha do príbytkov svojich sŕdc.
[1] Oktoich, Druhý hlas, Nedeľná utiereň, Kánon Kríža-Vzkriesenia, Piata óda.
[2] Dmytro Tuptalo, Житія Святих. Місяця листопада в 21-ий день. Сказання про Введення Пречистої і Преблагословенної Владичиці нашої Богородиці і Приснодіви Марії у Господню Церкву і про життя її в ній. (Životy svätých. 21. deň mesiaca november. Rozprávanie o uvedení prečistej a preblahoslavenej Vládkyne našej Bohorodičky a vždy panny Márie do Pánovho chrámu a o jej živote v ňom.)
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: „Boh sa stal človekom, aby sa ľudia mohli stať bohom“ (21. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha: Zmluva medzi Bohom a ľudstvom (19. časť)
