Svetlo pre život: Ježiš, nová Pascha (20. časť)
Pri usporiadaní svojej prezentácie Ježišovho života a učenia si autori evanjelií boli vedomí jednej dominantnej témy, ktorou je zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Celé paschálne tajomstvo, Ježišov prechod cez smrť k novému životu, sa stalo kľúčom, pomocou ktorého sa dá pochopiť všetko ostatné v evanjeliu. Sväté svetlo v Päťdesiatnicu posilnilo apoštolov, aby mohli hlásať udalosť Kristovej smrti a zmŕtvychvstania ako definitívny moment spásy. Naplnenie všetkého, čo bolo prisľúbené v Božom pláne spásy, sa uskutočnilo prostredníctvom Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Toto isté uznanie veľkých Božích činov spásy slávia východní kresťania pri triumfálnom ohlasovaní zmŕtvychvstania na Paschu, sviatok sviatkov. Je to zdroj celej teológie, srdce kresťanskej skúsenosti každodenného života.
Zmŕtvychvstanie zjavilo apoštolom, že Ježiš je Kyrios („Pán“, jazykový ekvivalent k slovu „Boh“). Ježiš skutočne trpel a zomrel na kríži, ale vstal z mŕtvych a vrátil sa vo svojom ľudskom tele. Jeho človečenstvo už nebolo nijako obmedzené ani ohraničené. Vrátil sa ako človek, ktorého božstvo dynamicky funguje prostredníctvom jeho človečenstva. Ježiš teraz môže robiť to, čo môže robiť jedine Boh. Ježiš udeľuje Svätého Ducha, o ktorom sa v Starom zákone hovorí ako o najväčšom mesiášskom dare. Pri svojom prvom zjavení učeníkom po zmŕtvychvstaní Ježiš na nich dýchol a povedal im: „Prijmite Svätého Ducha. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22 – 23). Po zostúpení Svätého Ducha v Päťdesiatnicu bude Peter kázať: „Tohoto Ježiša Boh vzkriesil a my všetci sme toho svedkami. Božia pravica ho povýšila a keď od Otca dostal prisľúbeného Svätého Ducha, vylial ho, ako sami vidíte a počujete… Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Sk 2, 23 – 33. 36).
Nie je prekvapujúce, že Ježišovo umučenie muselo byť spočiatku spracované apologetickým spôsobom. Keďže predkresťanské židovstvo neočakávalo trpiaceho Mesiáša, tento aspekt bol problematický. Dominantnejšia téma v Starom zákone zdôrazňovala triumfálny aspekt Mesiáša, čo mnohých viedlo k očakávaniu politického triumfu. Avšak „služobník Pána Boha“ u proroka Izaiáša 42, 49, 51, 53 bol „muž bolestí … opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili … On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti … a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 3 – 5). A preto apoštoli vysvetľovali tajomstvo utrpenia dvomi spôsobmi. Po prvé, ukazovali, že to bola Božia vôľa a že to bolo súčasťou celého plánu spásy. Po druhé, tvrdili, že Ježiš nebol zodpovedný za svoju smrť, ktorú spôsobila ľudská zloba.
Skúsenosť a spisy svätého Pavla dávajú umučeniu nový rozmer. Svätý Pavol, spočiatku frustrovaný a znechutený mnohými neúspechmi, sa začal pozerať na celú svoju misionársku skúsenosť v novom svetle. Videl, že utrpenie a prenasledovanie často sprevádzali jeho pokusy zasiať semená evanjelia. Semená však v skutočnosti rástli. Pavol vo svojej vlastnej skúsenosti jasne rozpoznal ústredné učenie proroka Izaiáša, že iba vtedy, keď si človek intenzívne uvedomuje svoju slabosť, môže byť naplnený Božou mocou. Svätý Pavol napísal: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista…“ (Gal 6, 14); „Sebou samým sa chváliť nebudem, iba ak svojimi slabosťami…“ (2 Kor 12, 5); „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých, čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“ (1 Kor 1, 18). Žiť v tomto tajomstve znamená objaviť paradox Kristovej cesty – múdrosť a život prichádzajú cez slabosť a odumretie sebe samému.
Oslava smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána je srdcom kresťanskej bohoslužby. Každá zo sviatostí nás nejakým spôsobom privádza zo smrti hriechu do života v Trojici skrze Krista a mocou Ducha. Tento spôsob našej spásy oslavujeme najslávnostnejším spôsobom počas Veľkého týždňa a Svetlého týždňa (týždeň po Pasche). Na utierňach a večierňach sledujeme finálne konfrontácie Ježiša a jeho nepriateľov v Evanjeliu svätého Matúša a celý príbeh Ježišovej smrti podľa štyroch evanjelií sa rozpráva na utierňach a kráľovských hodinkách Veľkého piatka. Na Veľký piatok večer sa dramaticky obnovuje Ježišov pohreb sprievodom s plaščenicou, plátnom, na ktorom je zobrazená ikona tela nášho Pána sňatého z kríža. Pascha, sviatok sviatkov, sa víta procesiou od prázdneho hrobu k žiare osvetleného chrámu. Kristovo zmŕtvychvstanie sa ohlasuje veľkolepým tropárom, „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“, po ktorom nasleduje celý Kánon Vzkriesenia.
Veľký sviatok Paschy je predlžený na päťdesiat dní. Na ôsmy deň sviatku si pripomíname zjavenie sa Krista apoštolovi Tomášovi. V druhú nedeľu po Pasche sa číta evanjelium o zmŕtvychvstaní podľa Marka a slávi sa spomienka na ženy, ktoré prišli k hrobu s darmi v podobe voňavých mastí (myra). V dvadsiaty piaty deň si pripomíname prísľub, ktorý dal Ježiš v chráme, že nám dá dar Svätého Ducha. Táto polovica Päťdesiatnice spája dve oslavy: tajomstva Zmŕtvychvstania a darovania Svätého Ducha.
Sviatok Nanebovstúpenia pripomína Ježišov návrat do slávy svojho Otca, súčasné tajomstvo, v ktorom Kristus teraz sedí po pravici Otca ako Veľkňaz a Spasiteľ. Pri nanebovstúpení vidíme Ježišovo človečenstvo, ktoré sa usadilo na tróne spolu s Otcom, rovnako ako sme pri Premenení videli Ježišovo božstvo zjavené prostredníctvom jeho tela. Päťdesiat dní uzatvára slávnosť Päťdesiatnice, ktorá ohlasuje príchod Svätého Ducha, o ktorom náš Pán prisľúbil, že bude naším Paraklétom (utešiteľom a obhajcom) naveky.
Kristovo dielo – jeho posolstvo, život, smrť a vzkriesenie – začalo nový a záverečný vek, „plnosť času“. Hriechu a smrti bol na základe Kristovej spásonosnej smrti zasadený rozhodujúci úder, ale stále existujú v súčasnom veku, v ktorom sa odvíja záverečná fáza dejín spásy. Očakávame výsledok rozsiahleho plánu, ktorý sa začína Božím povolaním Abraháma a vrcholí v novom svete, ktorého vek ešte len príde. O tomto novom veku môžeme skutočne hovoriť ako o už prítomnom v samom srdci udalostí, v neustálom pochode dejín. Kristus svojím zmŕtvychvstaním obnovil stvorenie, pretože už obnovil celé človečenstvo. Odteraz až do konečného zavŕšenia všetkého však táto skutočnosť nie je úplne zrejmá. Treba ju objaviť v samotnej Ježišovej osobe a s obdarovaním Ducha v živote a svätých tajomstvách Cirkvi.
Tento „nový svet“, cez ktorý Duch preniká do celej reality, zatiaľ plne existuje len vo svojich prvých plodoch, v Kristovom tele. Na konci času sa plne zjaví v „novom nebi a novej zemi“ (Zjv 21, 1). Zatiaľ je toto slávne telo Krista, víťaza na hriechom a smrťou, skutočne reálne, ale mimo nášho zmyslového vnímania. Nejde o to, aby sme sa pýtali „kde je Kristus?“, ani o to, aby sme si ho predstavovali ako vzdialeného. Tento nový vek, v ktorom Kristus vládne a na ktorý musíme čakať, nie je mimo nášho súčasného sveta. Naopak, presahuje ho zvnútra. Momentálne je našim zmyslom a predstavivosti nedostupný, ale nie je o nič menej skutočný. Musíme sa k nemu dostať prostredníctvom vnímania viery a ekonómie sviatostí, najmä Eucharistie. Mohli by sme povedať, že teraz je plnosť času, ale ešte nenastala.
Zdroj: LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa..
Nasledujúce: Svetlo pre život: Budúce kráľovstvo (21. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život: Ježiš, zjavený na Tábore (19. časť)
