Prúd živej vody: Nová zmluva (9. časť)
Ako sa spoločenstvo rozvíjalo a prorocké hnutie pomáhalo ľudu hlbšie pochopiť dôsledku jeho histórie a očakávania, ktoré z nej vyplývali, vznikol akýsi lavínový efekt. Toto čoraz intenzívnejšie Zjavenie vyvrcholilo vtelením Loga, ktorý je Bohom hovoriacim takpovediac „zvnútra stvorenia“. Zaznamenané skúsenosti z tejto záverečnej etapy sa označujú ako Nový zákon. Samozrejme, že v židovskej Biblii sa takáto časť nenachádza. Pre kresťanov je však vrcholom zjavenia.
Uviedli sme, že došlo k záverečnej, vrcholnej udalosti, ktorá sa ukázala byť vrcholom celého procesu: príchod božskej reality v osobe Ježiša Krista do času a priestoru v ľudskej podobe. Život a dielo Ježiša Krista je jadrom toho, čo nazývame Nový zákonom alebo Novou zmluvou. Písaný Nový zákon sa vyvíjal podobne ako Starý zákon. Prví ľudia, ktorí spoznali a prijali Ježiša ako Krista, sa združili do spoločenstva, ktoré nazývame Cirkev. Rozprávali si príbehy o jeho živote a službe a opakovali obrady, ktoré im poskytol ako priame spojenie s Ním. V priebehu niekoľkých desaťročí po jeho prítomnosti na tomto svete o ňom ľudia začali písať. To, čo poznáme ako listy, posielal jednotlivec nejakej skupine alebo inému jednotlivcovi a vysvetľoval význam tejto obrovskej udalosti.
„Apoštol“, ako ho často nazývajú východné tradície, Pavol z Tarzu, bol nepochybne najvplyvnejšou osobou vo vývoji kresťanského myslenia. O jeho misijnej činnosti sa píše v Skutkoch apoštolov a je skutočne pôsobivá. Jeho listy spoločenstvám, s ktorými spolupracoval (alebo dúfal, že bude spolupracovať, ako v prípade Rimanov), poskytujú obrovské množstvo informácií o ranom živote kresťanskej Cirkvi. Zaradenie 13 listov pripisovaných tomuto veľkému mysliteľovi do kánonu Nového zákona spolu s liturgickým čítaním týchto textov ako pravidelnej súčasti kresťanskej bohoslužby od prvého storočia až po súčasnosť zabezpečilo, že vplyv tohto veľkého súboru spisov bude pokračovať v dejinách.
Nazývať tieto listy „listami“ v bežnom zmysle môže byť zavádzajúce. Niektoré z nich sú naozaj také, ako napríklad listy Korinťanom. Iné sa však zdajú byť dobre premyslenými traktátmi a výkladmi, ako napríklad list Efezanom. Odborníci na Sväté písma si myslia, že väčšia časť Prvého Petrovho listu bola krstnou homíliou prednesenou na Paschu. V každom prípade všetky tieto spisy odrážajú reakciu ďalších ľudí na novú situáciu milosti.
Len čo sa tieto listy (alebo aspoň niektoré z nich) začali šíriť, začali sa objavovať diela, ktoré by sme mohli nazvať Ježišovými životopismi. Dnes ich poznáme ako štyri evanjeliá a pripisujeme ich svätým Matúšovi, Markovi, Lukášovi a Jánovi. Lukášovo evanjelium má sprievodný zväzok, známy ako Skutky apoštolov.
Naše moderné anglické slovo Gospel pochádza zo staroanglického výrazu pre „dobrú správu“, ktorým bol „Godspell“ (porovnaj s good spiel). Godspell bol doslovným prekladom gréckeho termínu používaného v Novom zákone eu-angellion alebo dobrá správa. Pozostatky gréckeho zdroja slova „evanjelium“ máme v našich anglických výrazoch evangelical (evanjeliový; založený na evanjeliách) alebo evangelist (evanjelista; ten, ktorý prináša dobrú správu). Poznáme mnoho ľudí, ktorí sa označujú za evanjelistov, ale vo východnej tradícii je termín evanjelista vyhradený pre tých, ktorým sa pripisuje napísanie evanjelií. Zdá sa, že prvé tri evanjeliá majú rovnakú štruktúru a niekedy sa nazývajú synoptické (pretože „na prvý pohľad“ vidno ich podobnosť, alebo sa dajú čítať všetky tri naraz „jedným okom“). Evanjelium svätého Jána je posledné zo štyroch napísaných a má celkom iný tón a štruktúru. Viac sa o tom dozvieme, keď sa v budúcnosti budeme venovať hlbšiemu štúdium Svätého písma.
Posledná kniha Nového zákona sa nazýva Zjavenie. Je to zvláštna a tajuplná kniha, napísaná v akomsi kóde, v ktorom je pravé posolstvo ukryté vo fantastických obrazoch a symboloch. Táto kniha sa bežne nesprávne interpretuje ako „veštenie“. Cirkev si neustále dávala pozor na to, ako ľudia využívajú alebo zneužívajú prorocké prvky v tejto knihe, a to až do takej miery, že na Východe sa veľmi zdráhali zaradiť ju do kánonu Nového zákona. Správne pochopená kniha Zjavenia ponúka posolstvo útechy tým, ktorí trpia pre evanjelium. Robí to prostredníctvom silného radu obrazov víťazstva dobra nad zlom a konečného víťazstva Krista a príchodu Nového Jeruzalema. Kniha Zjavenia je plná liturgických odkazov a mala obrovský vplyv na rozvoj liturgickej zbožnosti v byzantskej tradícii.
Ako presne Svätý Duch inšpiruje ľudského autora, aby predstavil Božie posolstvo prostredníctvom ľudského jazyka, to je záhadou. Špekulácie o možnom procese tejto interakcie božskej a ľudskej energie sa vždy ukázali ako nedostatočné. Naša Cirkev však jasne učí, že tento proces inšpirácie, ako aj všetky božsko-ľudské činy, ktoré vedú k našej spáse, sú zároveň plne ľudskými a plne božskými činmi. Odborný výraz pre to je synergia, spolupráca našich ľudských energií s božskou energiou Božieho Ducha. Vynechanie alebo zdôraznenie len jedného z prvkov tohto vzťahu by nebolo verné skutočnosti toho, čo pre nás Boh urobil.
Formovanie evanjelií nám môže poskytnúť dôležitý príklad tejto synergie, tohto procesu spolupráce, ktorý nám umožňuje opísať vzniknuté písomné diela ako ľudské slová a zároveň ako Božie slovo.
Vedci rozlišujú tri hlavné etapy vzniku našich evanjelií, etapy, ktoré sú opísané v samotnom Svätom písme:
Ježišove slová a skutky
Je zrejmé, že základným stupňom pri tvorbe evanjelií boli tie veci, ktoré povedal a urobil sám Ježiš. Je dôležité, aby sme si uvedomili, že evanjeliá, ako ich máme k dispozícii, nepredstavujú úplné objektívne správy o týchto slovách a skutkoch, sú to skôr výberové správy s veľmi špecifickým cieľom: ohlasovanie tajomstva Kristovej spásonosnej prítomnosti medzi nami (kerygma).
Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene. (Ján 20, 30 – 31)
Hoci boli apoštoli dokonca zapojení do týchto udalostí, nie vždy boli schopní pochopiť svoju skúsenosť.
Ježiš im odpovedal: ‚Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.‘ Židia povedali: ‚Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?‘ Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš. (Ján 2, 19 – 22)
Zvestované apoštolmi po Vzkriesení v sile Svätého Ducha
Druhá etapa vzniku evanjelií sa odohráva po Kristovom zmŕtvychvstaní, po tom, čo apoštoli zažili zostúpenie Svätého Ducha, ktoré im umožnilo pochopiť to, čo zažili počas Ježišovho pozemského života.
Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Svätý Duch, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal. (Ján 14, 25)
Svätý Duch pomohol apoštolom pochopiť, čo predtým zažili. Apoštoli potom začali hlásať to, čo teraz pochopili, ako je zaznamenané v Skutkoch apoštolov. Druhá kapitola Skutkov apoštolov sa začína Zostúpením Svätého Ducha na apoštolov a hneď na to svätý Peter prednáša prvé z mnohých „kázaní“, ktoré uskutočňujú apoštolské poslanie svedectva o Kristovi.
Spísané, zozbierané, usporiadané a zostavené do literárnych diel, ktoré dnes nazývame evanjeliá
V tejto tretej etape sa začína zapisovať ústne kázanie apoštolov (čo bola druhá etapa). Tieto písomné „svedectvá“ boli potom zozbierané, usporiadané a skomponované do konzistentného literárneho celku podobne, ako dnes študenti zbierajú citáty do výskumnej práce a potom ich usporiadajú a spoja do jasného, konzistentného a logického celku ako písomnú prácu. Najjasnejším svedectvom tohto procesu je „venovanie“ Lukášovho evanjelia:
Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili. (Lukáš 1, 1 – 4)
V tomto odseku Lukáš zhrňuje všetky tri etapy vzniku evanjelií:
Prvá etapa: „tí, čo ich [udalosti] od začiatku sami videli [očití svedkovia],
Druhá etapa: „boli služobníkmi slova… [a] nám ich odovzdali“
Tretia etapa: „už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali…, preto som sa aj ja rozhodol, že… to po dôkladnom preskúmaní všetko od počiatku verne rad-radom opíšem…“
Je dôležité uvedomiť si, že ústna tradícia predchádzala spísaniu Svätého písma. Táto posledná etapa (písanie a editovanie) sa začala až približne tridsať rokov po Kristovej smrti a zmŕtvychvstaní. Počas tohto obdobia, skôr ako bolo napísané akékoľvek slovo Nového zákona, boli pre svoje vyznanie nášho Pána Ježiša Krista usmrtení mučeníci. Dobrou správou bola skôr činnosť Cirkvi pri odovzdávaní ústnej tradície než písaného textu.
Kanonizovaný (prijatý do kánonu) Cirkvou
Z času na čas čítame v tlači o objavení „skrytého“ evanjelia. Poukazuje sa tým na existenciu viacerých diel ranej Cirkvi napísaných pod menami apoštolov, ktoré však nie sú súčasťou Nového zákona. Každý z týchto spisov koloval v raných spoločenstvách, ale Cirkev v nich nerozpoznala svoju vieru, a tak ich neprijala do kánonu. Novozákonný kánon, ktorý sa na niektorých miestach začal tvoriť už v prvom storočí nášho letopočtu, bol všeobecne prijatý až v piatom storočí.
Biblia ako Tradícia
Dúfajme, že tento úvodný pohľad na obsah a vznik Biblie nám pomôže pochopiť, že Starý aj Nový zákon možno najlepšie chápať ako vyjadrenia posvätnej Tradície, t. j. ako osobitné spôsoby, ktorými Svätý Duch neustále vyjadruje Božiu pravdu medzi nami.
Bol to Izrael, Boží vyvolený ľud, ktorý dal vzniknúť Starému zákonu, keď zápasil s realitou prítomnosti živého Boha medzi nimi. Bol to Nový Izrael, nový Boží ľud, Cirkev, ktorý zrodil Nový zákon ako najdôležitejšiu súčasť svojej snahy vydávať verné svedectvo o Kristovi v sile Svätého Ducha. Práve k nám, Cirkvi, dnes títo svedkovia hovoria a pozývajú nás čoraz hlbšie do tajuplných ciest Boha s nami.
Osobná úvaha
Ako je vývoj Svätého písma príkladom formovania Tradície?
Kde v tomto procese vidíme pôsobenie Svätého Ducha?
Ako náš spôsob zaobchádzania so Svätým písmom odráža toto presvedčenie, že je dielom Božieho Ducha?
Pánovo slovo mi slúži na hanbu a výsmech celý deň… v srdci mi bolo sťa horiaci oheň, zovretý v mojich kostiach. (Jeremiáš 20, 8 – 9)
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad z angličtiny zhotovil o. Ján Krupa
Nasledujúce: Prúd živej vody: Cirkevní otcovia (10. časť)Predchádzajúce: Prúd živej vody: Vývoj Septuaginty (8. časť)
