Život a bohoslužba: Cyklus sviatkov (10. časť)
Skorým rozšírením každoročného paschálneho sviatku je cyklus sviatkov. Pripomínajú sa v ňom konkrétne udalosti zo života Krista a jeho Cirkvi, ako aj konkrétne osoby, ktoré sú našimi určovateľmi a obrancami viery. Myšlienka oslavovať udalosti zo života Krista vznikla spolu s pamiatkou Vzkriesenia. Táto udalosť bola ústrednou v živote kresťana a udržiavala sa v mysliach a srdciach jej slávením každú nedeľu, ako aj každoročným sviatkom Veľkej noci (Paschy) v čase Pesahu. To viedlo k pochopeniu, že treba oslavovať aj ďalšie špecifické udalosti zo života nášho Pána. Prvou z nich bol krst nášho Pána v Jordáne, ktorý sa objavil už v treťom storočí.
Tento sviatok sa nazýva Teofánia alebo Bohozjavenie a pripomína udalosti, ktoré sprevádzali začiatok Ježišovho verejného života. Bol to istým spôsobom začiatok našej spásy, podobne ako je náš vlastný krst začiatkom nášho života v Kristovi. V ranej východnej cirkvi sa Teofánia nazývala aj „Sviatok svetiel“, ktorý pripomínal narodenie aj krst nášho Pána. O vyše sto rokov neskôr sa v Ríme začal sláviť sviatok Vianoc ako samostatná oslava Kristovho narodenia. To neskôr prevzala aj byzantská cirkev, takže 6. január je dnes výlučne oslavou Ježišovho krstu, s výnimkou Arménov, ktorí všetky tieto udalosti stále slávia v ten istý deň.
Obe tieto udalosti boli veľmi dôležité pre dejiny našej spásy. Ukazujú naše základné chápanie Ježiša, že je Boh a zároveň človek. Ježiš sa v týchto udalostiach zjavuje ako vtelený Boh, Boh Stvoriteľ, ktorý sa stal stvorením, aby sme mu mohli byť bližšie. Ak je Veľká noc oslavou Božej moci, ktorá raz a navždy zvíťazila nad zlom a smrťou, potom Vianoce a Teofánia sú oslavou lásky Boha k ľudstvu, že bol ochotný stať sa jedným z nás kvôli nám.
Väčšina ostatných hlavných nepohyblivých sviatkov vychádza zo sviatku Vianoc. Zvestovanie, 25. marca, deväť mesiacov pred narodením nášho Pána, oslavuje počatie Ježiša v Máriinom. Od tohto sviatku dostáva Mária, Matka Božia, v byzantskej cirkvi svoj najväčší titul, Bohorodička. Stretnutie nášho Pána pripomína udalosť, ktorá sa odohrala, keď dieťa Ježiš bolo predstavené Otcovi v chráme, čo bol zvyk u všetkých prvorodených Židov mužského pohlavia. Keďže sa to malo stať v štyridsiaty deň po narodení, Stretnutie sa oslavuje 2. februára.
Oslava Kristovho spásneho diela čoskoro začala zahŕňať aj udalosti zo života jeho matky. Máriina smrť, nazývaná Zosnutie, sa slávila 15. augusta od polovice piateho storočia. Neskôr bolo Narodenie Božej Matky priradené k 8. septembru (a od tohto dátumu sa jej počatie slávilo 9. decembra, teda „nedokonalých“ deväť mesiacov, na rozdiel od času, ktorý jej Syn strávil v maternici). Nakoniec sa kalendár rozdelil na dvanásť veľkých sviatkov, ktoré oslavovali udalosti zo života nášho Pána a Márie Bohorodičky:
Narodenie Márie Bohorodičky – 8. september
Povýšenie Svätého kríža – 14. september
Vstup Bohorodičky do chrámu – 21. november
Narodenie nášho Pána – 25. december
Bohozjavenie nášho Pána – 6. január
Stretnutie nášho Pána – 2. február
Zvestovanie Božej Matke – 25. marec
Premenenie nášho Pána – 6. august
Zosnutie Božej Matky – 15. august
Kvetná nedeľa – Nedeľa pred Vzkriesením
Nanebovstúpenie nášho Pána – Štyridsiaty deň po Vzkriesení
Päťdesiatnica – Zostúpenie Svätého Ducha Päťdesiaty deň po Vzkriesení
Veľká noc (Pascha) nie je jedným z týchto dvanástich veľkých sviatkov len preto, lebo sa považuje za „kresťanský sviatok“ vyššej kategórie ako všetky ostatné. Posledné tri sviatky sú súčasťou paschálnej udalosti a ich dátum závisí od Veľkej noci. V skutočnosti každý z týchto sviatkov nejakým spôsobom manifestuje Vzkriesenie. Slávenie Zosnutia nám veľmi reálne a aktuálne poukazuje na základnú skutočnosť vzkriesenia nášho vlastného tela a duše prostredníctvom Kristovho zmŕtvychvstania. Premenenie nám ukazuje realitu našej vlastnej premeny a zbožštenia, pretože sme boli stvorení na Boží obraz a podobu a sme obnovení do tejto podoby prostredníctvom Zmŕtvychvstania nášho Pána. Tieto sviatky teda oslavujú nielen historické udalosti, ale majú význam aj pre náš vlastný život a existenciu.
Sviatky svätých sa vyvíjali oddelene od sviatkov nášho Pána a Bohorodičky. Už v druhom storočí boli kresťania, ktorí svojou smrťou svedčili o viere, uctievaní miestnou cirkvou ako hrdinovia s osobitným postavením v Božej Cirkvi. Boli napodobňovaní ako príklady toho, ako žiť našu vieru v Krista. Boli vnímaní ako stelesnenie Božej lásky a našej viery v neho. Grécke slovo pre svedectvo je martyrion, z ktorého odvodzujeme anglické slovo martyr.
Neskôr boli ďalší svedkovia uctievaní ako príklady života na Boží obraz. Apoštoli svedčili o svojej viere veľmi osobitným spôsobom, keď hlásali Kristovo evanjelium po celom známom svete. Po období prenasledovania boli za príklad kresťanského života považovaní cirkevní predstavitelia, ako napríklad biskupi a vyznávači (tí, ktorí trpeli pre vieru, ale nie až na smrť). Hoci neboli povolaní zomrieť pre svoju vieru v Krista, celý svoj život venovali životu a šíreniu posolstva Kristovho evanjelia a obhajovali vieru rovnako ako ktorýkoľvek mučeník roztrhaný levmi. Časom sa do zoznamu pridali aj ďalší hrdinovia viery, ako napríklad mnísi, askéti a nezištní lekári.
Na týchto ľudí sa zvyčajne spomínalo v deň ich smrti, ktorý Cirkev považuje za deň ich skutočného narodenia, narodenia do večného života. Na niektorých sa spomínalo len v oblasti, kde žili, a to pre ich mimoriadny význam pre ľudí miestnej komunity. Iní sa stali súčasťou kalendára celej Cirkvi, pretože ich sláva bola veľmi rozšírená. Títo ľudia boli považovaní za dôležitých pre život každého kresťana, pretože mohli mať prospech z poznania toho, ako títo žili, a potom ich napodobňovať. Začali sa pripomínať aj veľké postavy Starého zákona, najmä proroci, ktorí pripravovali cestu pre príchod Krista.
Tieto sviatky, sviatky nášho Pána, Bohorodičky a svätých, môžu a majú mať v našom živote veľmi dôležité miesto. Ak je cieľom liturgie času, aby sa viera, ktorú dnes vyznávame, stala skutočnou, potom tieto sviatky pomáhajú veľmi podstatným spôsobom. Keď slávime nejakú udalosť zo života nášho Pána alebo si pripomíname konkrétneho svätca, znovu si uvedomuje význam tejto udalosti alebo svedectvo tohto života tu a teraz. Rastie naše chápanie nášho vzťahu s Bohom a tiež naša láska a oddanosť voči nemu.
Zdroj: Life and worship: the mystery of Christ among us, God with us publications 1986. Pracovný preklad pripravili Juraj Šipula a o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Život a bohoslužba: Týždenný cyklus (11. časť)Predchádzajúce: Život a bohoslužba: Paschálny cyklus (9. časť)
