Kristus naša Pascha: Dôsledky pádu (17. časť)
149 Pád našich prvých predkov je tragédiou ľudstva. Namiesto toho, aby boli synmi a dcérami Boha, bratmi a sestrami všetkých a správcami stvorenia, ľudia sa vlastným hriešnym rozhodnutím stali otrokmi zla, nepriateľmi druhých ľudí. Dostali sa pod nadvládu sveta. Človek stvorený na Boží obraz nedokázal dosiahnuť Božiu podobu: „Hriech zničil Božiu podobu v človeku.“[1]
150 V dôsledku hriechu sa oslabila ľudská vôľa voliť si dobro a zvýšil sa sklon k zlému. Vďaka hriechu sme sa ocitli v stave vnútorného rozdelenia, pretože zákon hriechu v nás odporoval Božiemu zákonu. A preto, ako učí svätý apoštol Pavol, nerobíme dobro, ktoré milujeme, ale zlo, ktoré nenávidíme (porov. Rim 7, 19 – 21). „Namiesto viditeľnej Evy mám Evu v mysli: vášnivú myšlienku v mojom tele, ktorá mi ukazuje, čo sa zdá byť sladké; kedykoľvek však z toho ochutnám, príde mi to horké.“[2]
151 Následkom hriechu je aj ľudský intelekt zatemnený a ľudstvo stratilo spoločenstvo s Bohom – najvyššou Pravdou. V dôsledku hriechu ľudia prestávajú chápať svoje vlastné povolanie a osud existencie všetkých stvorení, ktorým dal v raji meno sám Adam (porov. Gn 2, 20).
152 Duchovná smrť viedla k telesnej smrti: „Táto povinnosť smrti… bola zavedená dočasne, aby zahalila prirodzenosť stvorenú pre nesmrteľnosť.“[3] Strach a hanba boli ďalšími dôsledkami pádu: „A potom, keď počuli hlas Pána, Boha, ktorý sa za denného vánku prechádzal po záhrade, skryl sa Adam i jeho žena pred Pánom, Bohom, medzi stromami záhrady“ (Gn 3, 8). Strach nás oberá o pokoj. Vyhýbame sa kontaktu s Bohom.
153 Otázkou: „Adam, kde si?“ (Gn 3, 9) Pán Boh podnecuje človeka k pokániu hlasom svedomia. Adam však nečiní pokánie, ale dáva výhovorky a snaží sa vyhnúť osobnej zodpovednosti: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol“ (Gn 3, 12). Podobným spôsobom sa ospravedlňuje aj Eva: „Had ma naviedol, i jedla som“ (Gn 3, 13).
154 Hriech poškodzuje vzťahy medzi ľuďmi, vnáša odcudzenie a protiklad medzi muža a ženu: „I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky“ (Gn 3, 7). Po páde sa vzťah medzi mužom a ženou stal predmetom impulzívnych telesných pudov. Ako čítame: „Budeš túžiť po mužovi“. Do hry vstúpuje aj túžba podriadiť si ostatných: „[Tvoj manžel] bude vládnuť nad tebou“ (Gn 3, 16). Hriech prináša do ľudského života choroby a utrpenie (porov. Gn 3, 16 – 19).
155 Hriech deformuje ľudský postoj k práci. Z požehnania sa práca zredukovala na prostriedok prežitia: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb“ (Gn 3, 19). Hriech narušil harmóniu medzi človekom a prírodou: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: ‚Nesmieš z neho jesť!‘, nech je prekliata zem pre teba; s námahou sa z nej budeš živiť po všetky dni svojho života. Tŕnie a bodľačie ti bude rodiť a ty budeš jesť poľné byliny“ (Gn 3, 17 – 18).
156 Hriech ničí bratstvo medzi ľuďmi, ako keď sa brat stane cudzincom a nepriateľom vlastného brata (porov. Gn 4, 1 – 16, príbeh o Kainovi a Ábelovi). Hriech vnáša do spoločnosti neporiadok a dáva vzniknúť márnym snahám vybudovať spoločnosť bez Boha (porov. Gn 11,1 – 9, príbeh o Babylonskej veži). Veľké očakávania ľudskej pýchy sa však končia len veľkým rozčarovaním, malátnosťou, zmätkom a nedorozumením: „Dômyselne si plánovala postaviť vežu, duša moja, a vybudovať pevnosť pre svoje chúťky; ale Stvoriteľ prekazil tvoje plány a rozbil tvoje zámery na prach.“[4]
157 Univerzálne dôsledky pádu sa pre nami vynárajú v príbehu o potope (porov. Gn 6 – 9): „Pán videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé… Zem… bola skazená pred Bohom, zem bola plná násilia“ (Gn 6, 5. 11). Besnenie vášní a zlých sklonov, ktoré prevládali medzi ľuďmi a určovali ich správanie, viedlo k Božiemu trestu – potope: „Ty sama, duša moja, si otvorila okná hnevu svojho Boha a zaplavila si ako zem celé svoje telo, skutky i život a zostala si mimo archy spásy.“[5]
158 Boh sa však od ľudstva neodvrátil, ale zostal s ním a dal mu nádej na spásu: „Pred svojím viditeľným príchodom v tele Božie Slovo [Logos] prebývalo medzi patriarchami a prorokmi duchovným spôsobom a predobrazovalo tajomstvá svojho príchodu.“[6] Zdrojom nádeje ľudstva je láska Boha Otca, ktorý mu dáva svoje prisľúbenie spásy.
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa
[1] Leontios Byzantský, Proti Nestóriovi: PG 86, 1348.
[2] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň Veľkého pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Prvá óda.
[3] Porov. Gregor Nysský, Veľká katechéza 8: PG 45, 53.
[4] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Druhá óda.
[5] Veľkopôstna trióda, Piaty týždeň pôstu, Štvrtok, Utiereň, Veľký kajúci kánon Andreja Krétskeho, Druhá óda.
[6] Maxim Vyznávač, O teológii a vtelení Božieho Syna, II, 28: PG 90, 1137.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: Prisľúbenie príchodu Mesiáša (18. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha: Pád (16. časť)
