Svetlo pre život: Boh zmluvy (13. časť)
Príbeh Starého zákona rozpráva o vzťahu, ktorý vznikol medzi Bohom a jeho ľudom. Tento vzťah sa nazýval „zmluva“ alebo slávnostná dohoda, skôr ako formálna zmluva. Spomedzi rôznych zmlúv v Starom zákone je najväčšou zmluvou zmluva uzavretá s Izraelitmi prostredníctvom proroka Mojžiša. Pri tejto príležitosti Boh vyslobodil ľud z otroctva v Egypte a priviedol do zasľúbenej krajiny. Na oplátku mali uctievať jediného, pravého Boha a dostali Desať prikázaní a Zákon, ako sú zaznamenané v prvých piatich knihách Biblie.
Z ostatných zmlúv tá s Adamom vyhlasovala, že ľudia dostanú raj a priateľstvo s Bohom, ak nebudú jesť zo stromu poznania dobra a zla. Zmluva s Noemom vyhlasovala, že Boh už nikdy nezničí svet potopou. Zmluva s Abrahámom svedčila o tom, že Boh urobí Abraháma otcom veľkého národa, ak sa na oplátku jeho mužské deti a potomkovia dajú obrezať.
V týchto zmluvách je Boží prísľub garantovaný jeho vlastným svedectvom: „Keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého“ (Hebr 6, 13). Napriek všetkým hriechom a zlyhaniam ľudstva Boh zostáva absolútne verný svojim prisľúbeniam, jednoducho preto, lebo sú jeho slovom. Môže trvať stáročia nášho času, kým sa naplnia, rovnako ako v prípade Božieho prisľúbenia Abrahámovi. Môžu sa ešte len naplniť, ako v prípade prisľúbenia všeobecného vzkriesenia. Ale Božia neochvejná vernosť svojmu slovu zostáva pre nás znamením nádeje, najmä keď máme pocit, že Boh je ľahostajný.
Sudcovia a králi
Po príchode do zasľúbenej zeme sa izraelský ľud považoval za bezprostredne podriadeného svojmu Bohu. Vytvorili voľnú konfederáciu kmeňov, ktorú politicky viedli rôzni „sudcovia“ a nábožensky ich viedli proroci a kňazi. Najznámejším sudcom je Samson, ktorého príbeh je vyrozprávaný v Knihe sudcoch, kapitoly 13 – 16. Napriek tomu, že sa pravidelne objavoval sudca, konečným vládcom vyvoleného ľudu mohol byť len sám Pán. Nakoniec sa však ľud cítil byť v nevýhode oproti susedným kráľovstvám. Žiadali: „Nech je nad nami kráľ. Budeme ako všetky národy, bude nás súdiť náš kráľ, bude pred nami tiahnuť a bude viesť naše vojny“ (1 Sam 8, 20).
Na základe týchto požiadaviek prorok Samuel vybral Šaula a pomazal ho za kráľa (1 Sam 10, 1). Šaul sa nakoniec ukázal ako nehodný kráľ a vláda pripadla Dávidovi. Ten založil základné kráľovstvo a dokonca vytvoril pomerne veľkú ríšu nad susednými oblasťami. Dávid mal veľmi komplikovanú povahu, urobil veľa zlého, ale napriek tomu bol verný dôvere v Boha až do konca svojho života. Sväté písmo je schopné ho označiť za „pomazaného Jakubovým Bohom, pevca piesní Izraela“ (2 Sam 23, 1). Neskorší králi často neboli verní, ale Boh zostal verný prisľúbeniam, ktoré dal Dávidovi a svojmu ľudu.
Voľba kráľa je v Starom zákone zobrazená ako zlyhanie dôvery vo vedenie neviditeľného Boha, ale Pán premenil túto novú situáciu na začiatok nového požehnania. Súčasťou tajomstva Božej lásky k nám je, že Boh neustále vyvádza dobré z toho, čo je zlé. Konečná spása pre celý svet prišla prostredníctvom života a smrti jeho jediného Syna. Izraelské kráľovstvo sa stalo centrálou mesiášskej nádeje. Prostredníctvom proroka Nátana bolo Dávidovi prisľúbené, že „tvoj dom a tvoje kráľovstvo bude predo mnou naveky pevné; tvoj trón bude upevnený naveky“ (2 Sam 7, 16). Táto a podobné pasáže sa stali základom nádeje ľudu, že jedného dňa príde Bohom poslaný Mesiáš, aby ho viedol k spáse.
„Mesiáš príde“
Mesiáš v hebrejčine a Kristus v gréčtine znamená „Pomazaný“. Ježiš Kristus je teda ekvivalentom „Ježiša Mesiáša“. Pomazanie olejom bolo znakom Božieho vyvolenia. Pri krste v rieke Jordán bol Ježiš zjavený ako Mesiáš, pretože je Bohom vyvolený a obľúbený.
Kňazi, proroci a králi budú pomazaní na znak Božej priazne a daru Svätého Ducha. Od budúceho Mesiáša sa očakávalo, že spojí tieto tri úlohy, čo Ježiš Kristus aj urobil, hoci v novom a duchovnom zmysle. List Hebrejom opisuje Ježiša ako večného veľkňaza, ktorý priniesol obetu vlastnej krvi a „zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach“ (8, 1). Evanjeliá často opisujú Ježiša ako väčšieho než Ján Krstiteľ, ktorý bol nepochybne prorokom klasického typu. V tomto svetle možno pochopiť význam otázok ľudí, ktorí sa Ježiša pýtali, či je „jedným z prorokov“. Nakoniec, Ježiš ohlasuje Božie kráľovstvo. Hoci to nemala byť vláda svetskej slávy alebo moci (Jn 18, 36). Tak sa stáva jasným význam, ktorý sa v Matúšom evanjeliu prikladá tomu, že Ježiš je „syn Dávidov“. On je skutočne dedičom a naplnením všetkých Božích prisľúbení.
Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život: Proroci – svedomie Izraela (14. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život: Mojžiš a exodus (12. časť)
