Kristus naša Pascha: človek – koruna stvorenia (13. časť)
Človeka si stvoril z hliny zeme.
(Anafora liturgie sv. Bazila Veľkého)
118„Pane… čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si mu položil pod nohy“ (Ž 8, 2. 5 – 7). Týmito slovami Sväté písmo velebí človeka. Pán Boh ustanovil človeka, aby spravoval stvorenie: „Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi“ (Gn 1, 26).
119 V priebehu šiestich dní Boh stvorí svet a pripraví ho pre človeka: „Nemalo sa čakať, že sa vládca zjaví skôr ako poddaní jeho vlády; ale keď bolo jeho panstvo pripravené, ďalším krokom bolo, že sa zjaví kráľ.“[1] Stvorením človeka Boh korunoval svoje stvorenie: „V čom teda spočíva veľkosť človeka podľa učenia Cirkvi? Nie v jeho podobnosti so stvoreným svetom, ale v tom, že je na obraz prirodzenosti Stvoriteľa.“[2]
120 Na základe uvedeného Gregor z Nyssy učí, že dôstojnosť človeka spočíva v tom, že svojou prirodzenosťou je človek vyšší ako všetko stvorenie, pretože bol stvorený na kráľovský obraz svojho Stvoriteľa a slobodne a s plnou autoritou vládne nad svojimi túžbami.[3] Dôstojnosť človeka spočíva v tom, že je na obraz Boha. Sám Pán uchováva ľudskú dôstojnosť ako nedotknuteľnú a stará sa o človeka:
Kto iný vám slúži vernejšie ako ja? Celé stvorenie som stvoril, aby vám slúžilo; nebo i zem vám slúžia; nebo svojou vlahou, zem svojimi plodmi. Pre tvoje dobro slnko slúži svojím svetlom a svojím teplom a mesiac a hviezdy osvetľujú noc. Kvôli vám oblaky vyživujú zem dažďom a zem prináša všetky druhy tráv so svojimi semenami a stromy so svojimi plodmi, aby vám slúžili. Kvôli vám rieky poskytujú ryby a pustatiny chovajú zvieratá.[4]
Človeka si stvoril z hliny zeme, poctil si ho svojím obrazom, Bože,
a odovzdal si mu rajský pokrm.
(Anafora liturgie svätého Bazila Veľkého)
Človek – na obraz a podobu Boha
121 Kniha Genezis odhaľuje hlboké puto medzi človekom a Bohom: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby“ (Gn 1, 26). Svätý Irenej Lyonský vo svojom komentári k týmto slovám vysvetľuje: „Obrazom Boha je Syn, podľa ktorého obrazu bol stvorený človek; a preto sa Syn zjavil v posledných časoch, aby tento obraz pripodobnil sebe samému.“[5] Práve na obraz Krista, vteleného Božieho Syna, bol stvorený človek. Človečenstvo je „obrazom Obrazu“[6] existujúceho „v Kristovi“, v ktorom je človek adoptovaný Bohom. To možno pochopiť jedine „skrze Krista“[7].
122 Ako tvrdia svätí Otcovia, človek je vo svojej podstate obrazom Prvoobrazu – nevýslovného, nepoznateľného a nesmrteľného Boha.[8] Človek má schopnosť „intelektu a slobodnej vôle“[9] a vnútornú silu sebaurčenia.[10] A tak svätí Otcovia tvrdia, že Boží obraz v človeku je základom nášho bytia, existencie a osobného sebaurčenia.
123 Človek ako obraz Boha sa vždy usiluje o svoj Prvoobraz: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 41[42], 2). Svätí Otcovia túto ašpiráciu označovali ako túžbu človeka dosiahnuť podobu Boha. Slovami Gregora z Nyssy, „naozaj v tomto spočíva skutočné pripodobnenie sa božstvu, t. j. v tom, aby sa náš vlastný život stal do istej miery kópiou Najvyššej Bytosti“.[11] Svätý Ján Damaský sa domnieva, že „slovné spojenie ‚podľa jeho podoby‘znamená podobu [Bohu] v cnosti, nakoľko je to možné“[12].
124 Každý človek, ktorý prichádza na svet, je povolaný rásť v podobe Bohu – dosiahnuť zbožštenie [theosis]: „[Ježiš Kristus] nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti“ (2 Pt 1, 4). Táto účasť na Božej prirodzenosti predstavuje ľudské šťastie. Podobu Bohu môžeme dosiahnuť len slobodným rozhodnutím a súhlasom a spoluprácou s Božou milosťou: „Naša podoba Bohu si vyžaduje našu spoluprácu. Keď intelekt začne vnímať Svätého Ducha s plným vedomím, mali by sme si uvedomiť, že milosť v nás začína maľovať božskú podobu na božský obraz.“[13]
Rast osoby od obrazu k podobe Boha
125 Ježiš Kristus – na ktorého obraz bol stvorený človek – je vtelený Boží Syn, druhá božská osoba, ktorá prijala ľudskú prirodzenosť. Tak ako Kristus, aj ľudia sú osoby. Rast človeka od obrazu k podobe Boha je osobným rastom. Uskutočňuje sa v kontexte slobodného vzťahu medzi ľuďmi a Bohom. Zo stavu prvého Adama, opísaného v knihe Genezis, človek rastie do stavu nového Adama – Krista, Bohočloveka. „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou; posledný Adam oživujúcim Duchom… Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek je z neba. Aký je ten pozemský, takí sú aj ostatní pozemskí; a aký je nebeský, takí sú aj ostatní nebeskí. A ako sme nosili obraz pozemského, tak budeme nosiť aj obraz nebeského“ (1 Kor 15, 45 – 49).
126 Človek, stvorený dobrý, mal postupne dosiahnuť dokonalosť. Z tohto dôvodu svätý Irenej Lyonský prirovnáva stav prvého Adama v raji k nevinnosti dieťaťa: „Bolo možné, aby sám Boh urobil človeka dokonalým od prvej chvíle, ale človek by neprijal túto dokonalosť, pretože bol ešte ako dieťa.“[14] Dorásť do druhého Adama – Krista – znamená prijímať milosť Svätého Ducha až po naše trvalé zotrvávanie v nej, „kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4, 13).
127 V súlade s Božím večným plánom je možné zbožštenie ľudí. Je možné vďaka vteleniu Božieho Syna, vďaka ktorému dostávame dar stať sa účastnými na Božej prirodzenosti (porov. 2 Pt 1, 4) ako bohovia z milosti a dosiahnuť večný život. „Neboli sme stvorení bohmi od začiatku, ale najprv len ako ľudia, potom konečne ako bohovia; Boh totiž prijal tento postup zo svojej čistej dobrotivosti, aby mu nikto nepripisoval neprajnosť alebo neochotu.“[15] Práve preto, že nás Boh miloval, túži, aby sme sa mu stali podobnými: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5, 48; porov. 1 Pt 1, 16).
Zdroj: Catechism of the Ukrainian Catholic Church Christ – Our Pascha, Edmonton 2018. Pracovný preklad z anglického jazyka zhotovil o. Ján Krupa
[1] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 2: PG 44, 132.
[2] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.
[3] Gregor Nysský, O stvorení človeka, 3 – 4: PG 44, 134 – 136.
[4] Cyril Turovský, Homília na štvrtú nedeľu po Pasche.
[5] Irenej Lyonský, Ukážka apoštolského kázania, 22.
[6] Porov. Ján Pavol II., Apoštolský list Orientale Lumen(2. máj 1995), 15; porov. Gregor Nysský, O dokonalosti. Mníchovi Olympiovi: PG 46, 272.
[7] Porov. Ján Pavol II., Encyklika Redemptor hominis(4. marec 1979), 10.
[8] Porov. Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.
[9] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, II, 12: PG 94, 920.
[10] Porov. Gregor Nysský, O stvorení človeka, 16: PG 44, 177.
[11] Gregor Nysský, O duši a vzkriesení. Rozhovor so sestrou Makrínou, PG 46, 89 – 92.
[12] Ján Damaský, Presný výklad ortodoxnej viery, II, 12: PG 94, 920.
[13] Diadoch z Fotiky, O duchovnom poznaní a rozlišovaní, 89: PG 65, 1203.
[14] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 38, 1: PG 7, 1105.
[15] Irenej Lyonský, Proti herézam, IV, 38, 4: PG 7, 1101 – 1102.
Nasledujúce: Kristus naša Pascha: Stvorená prirodzenosť človeka (14. časť)Predchádzajúce: Kristus naša Pascha: Boží plán a anjeli (12. časť)
