Prúd živej vody: Vyjadrenia tejto Tradície (3. časť)
Záznamov o pôsobení Božieho Ducha v Cirkvi je veľa a sú rozmanité. Môžeme ich tu len s nádejou naznačiť a v ďalšej časti tejto prezentácie sa každému z nich krátko venovať. Prostredníctvom každého z nich môžeme zažiť niečo z Pánovej prítomnosti, pretože nie sú len artefaktmi: pamiatkami na to, ako Boh pracoval so svojím ľudom v predchádzajúcich vekoch. Sú živým svedectvom jeho nepretržitého pôsobenia medzi nami. Prostredníctvom nich Boh môže a hovorí k svojmu ľudu aj dnes, rovnako ako komunikoval s tými, ktorí stáli na začiatku tohto procesu.
Základným vyjadrením Tradície je samotná Cirkev, ktorá je kontextom, v ktorom všetky ostatné vyjadrenia Tradície nachádzajú svoj pravý význam. Je nemožné plne pochopiť význam akéhokoľvek prvku Tradície mimo kontextu Cirkvi.
Historici umenia v Sovietskom zväze dnes prejavujú veľký záujem o ikony, ale mimo života Cirkvi, ktorej vieru tieto ikony vyjadrujú, nedokážu ikonopisectvu skutočne porozumieť. Politickí historici môžu objasniť historický faktor, ktorý viedol k formuláciám ekumenických koncilov, ale mimo života Cirkvi, ktorý tieto koncily vyjadrili a formovali, nie je možné posúdiť skutočný význam týchto zhromaždení.
V Severnej Amerike je silným zvykom oddanosť Biblii a jej učeniu, čo sa často prejavuje v opozícii voči organizovaným náboženským štruktúram. Naša cirkevná Tradícia určite dáva významné čestné miesto Biblii, ale vždy v živom kontexte spoločenstva viery, ktoré dalo vzniknúť Biblii a v ktorom možno pochopiť jej plný význam.
Tradíciu teda možno chápať len v Cirkvi, v spoločenstve viery. Tu prebývajúci Boží Duch dáva vzniknúť Tradícii. Rovnako tu veriaci vyjadrujú Tradíciu každodenným životom podľa evanjeliového posolstva.
Najdôležitejším vyjadrením Tradície v Cirkvi je Svätá Biblia. Sväté písmo, napísané v Cirkvi, pre Cirkev a Cirkvou, je písomným záznamom skúseností s Bohom, o ktoré sa delia veriaci vo vrcholných obdobiach dejín spásy. Sväté písmo nepredchádzalo Cirkvi: bolo napísané pre veriacich, o veriacich a veriacimi v spoločenstve viery. Autori Svätého písma žili životom spoločenstva a písali pre ľudí, ktorí žili jeho životom. Sväté písmo teda ľuďom hovorí, ako majú žiť. Spisy Biblie svedčia o spoločenstve s Bohom, o spoločenstve v jeho Duchu, ktoré žijú veriaci. Naďalej sú pozvaním pre neskorších veriacich, aby vstúpili do toho istého spoločenstva.
Ďalším vyjadrením tejto Tradície je doktrinálne učenie Cirkvi, ktoré syntetizuje a systematizuje skúsenosť s Bohom, ako je zaznamenaná vo Svätom písme. Toto učenie vyjadruje teologickými výrazmi to, čo Sväté písmo zaznamenáva jazykom skúsenosti. A tak, zatiaľ čo Sväté písmo nám na rôznych miestach hovorí, že Ježiš hovorí o Bohu ako svojom Otcovi a sľubuje, že pošle Svätého Ducha, je to Cirkev v neskorších storočiach, ktorá túto skúsenosť syntetizovala, aby povedala: „Boh je Trojica: Otec, Syn a Svätý Duch.“
Toto učenie sa nachádza vo viacerých prvkoch Tradície, pričom každý z nich je spôsobom, akým Duch buduje Cirkev. Prvým je učenie cirkevných Otcov. Otcovia, prví syntetizátori biblickej skúsenosti, vyjadrili vo svojich spisoch a svojím životom prebývanie v Boha v Cirkvi. Snažili sa vyjadriť slovami a myšlienkami zrozumiteľnými pre ľudí ich kultúry, čo pre nich môže znamenať Božie sebazjavenie. Zostali verní Tradícii Cirkvi známej v ich dobe – či už ústne alebo vo Svätom písme – a zároveň vyjadrovali vieru spoločenstva novým spôsobom.
Všetci títo „predkovia vo viere“ nám dali život v rovnakom zmysle, ako nám ho dali naši biologickí predkovia. Označujeme ich spoločným termínom „cirkevný Otec“. Patristické dedičstvo Cirkvi je konkrétnym dôkazom neustálej prítomnosti Ducha v živote Cirkvi, ktorý nás vedie k vernému svedectvu o Kristovi. Je to najcennejšie vyjadrenie Tradície.
Niekedy sa učenie cirkevných Otcov vyjadrovalo pastoračným spôsobom prostredníctvom náuk a kázní alebo dokonca lyrickými spôsobmi prostredníctvom poézie a hymnov. Inokedy boli vyjadrené definitívne a presne v doktrinálnych formuláciách, ktoré Otcovia považovali za nevyhnutné pre ortodoxné chápanie evanjelia. Tieto vyjadrenia sa nachádzajú v dekrétoch cirkevných koncilov, najmä siedmich veľkých ekumenických koncilov. Tieto zhromaždenia sa spravidla zvolávali v časoch rozporných názorov na podstatné vyjadrenia základnej viery. Boli v istom zmysle nútené okolnosťami kategoricky vyhlásiť, že ak chceš byť kresťanom, musíš zastávať toto a opak je „anatémou“. Ak nevidíte, že je to pravda, nie ste v Tradícii: nemáte skúsenosť s Pánom, ktorú máme my ostatní.
Takéto ťažké rozhodnutia sa mohli prijať len vďaka inšpirácii Svätého Ducha a tieto koncily sú významným vyjadrením Tradície. Ako sa modlíme pri spomienke na koncilových Otcov:
Keď blažení Kristovi kazatelia úplne prijali pochodeň Svätého Ducha, hovorili s božskou intuíciou, s nadprirodzeným vnuknutím málo slov a veľa zmyslu, prinášali do popredia evanjeliové učenie a tradície pravej bohoslužby, ktoré, keď im boli jasne zjavené zhora, objasňovali a upevňovali vieru, ktorú prijali zhora.
Utreňová stichira
Pamiatka Siedmeho ekumenického koncilu (Nedeľa medzi 11. a 17. októbrom).
Najzákladnejšie učenie Otcov bolo vyjadrené v krédach, teda v stručných vyhláseniach o najzákladnejšej viere Cirkvi, ktoré mali byť verejnými vyjadreniami viery. Tieto súhrny, najmä najrozšírenejší z nich, Nicejské krédo, vyjadrujú v krátkej formule prístupnej každému veriacemu to, čo Tradícia predkladá v mnohých spisoch Svätého písma a cirkevných Otcov. Nicejské vyznanie viery je teda veľmi populárnym skúšobným kameňom, prvkom Tradície, prostredníctvom ktorého Duch utvrdzuje nespočetné generácie veriacich v pravde.
Byzantská prax hovorí o krédach ako o „symboloch viery“, čím naznačuje základný prístup k tomu, čím pre nás tieto doktrinálne formuly majú byť. Slová a vyjadrenia, akokoľvek sú presné, nie sú podstatou našej viery. Predstavujú vzťah viery, ktorý nemôže byť záležitosťou len slov. Napriek tomu tieto formuly správne vyjadrujú vieru Cirkvi, pretože sú vyjadrením života Ducha v nás.
Ďalším vyjadrením Tradície je liturgický život Cirkvi. Bohoslužby sú našimi oslavami Tradície. Keď slávime túto Tradíciu v našich bohoslužbách, táto Tradícia sa nám stáva skutočnou a dostupnou. Pripomíname si mnohé Božie skutky medzi nami a vstupujeme do nich mystickým spôsobom. Všetky naše bohoslužby – večierne, utierne, božská liturgia a ostatné – sú skúsenosťou Ducha, ktorý pôsobí uprostred nás, keď slávime skutočnosť nášho života v Kristovi. Celá autentická kresťanská liturgia, ale najmä vo východných cirkvách, je „tradičná“, jej formy zostávajú stabilné a zakorenené vo formách predchádzajúcich generácií. Presná podoba týchto liturgických slávení sa v priebehu času menila od miesta k miestu. Ich podstata verného plnenia Kristovho príkazu však zostáva vďaka sile Svätého Ducha nemenná. Cirkev preto zdôrazňuje, že vo svojej bohoslužbe neslávi „nové evanjelium“, rovnako ako nie je nové evanjelium, ktoré vyučujeme.
Tradícia vyjadruje túto jednotu prítomnosti Ducha aj v ikonopisectve východných cirkví. Ikony sú namaľované podľa „tradičných“ vzorov, pretože hovoria o realite života v Bohu z Tradície, nie z tvorivej vízie niektorého individuálneho umelca. Prostredníctvom ikon Duch hovorí Cirkvi o tom, kto je Boh, kto sme my a čo Boh robí v tomto svete. Preto majú východné cirkvi také prísne pravidlá týkajúce sa ikon. Ikony nie sú len náboženské dekorácie, ale umelecké stelesnenia Tradície Ducha.
Ikonopisectvo je teda viac ako len výzva na pripomenutie si osoby alebo udalosti. Okrem toho je to pokus o sprítomnenie významu toho, čo je zobrazené, aby sme sa mohli podieľať na skutočnosti toho, čo pre nás robí Boh. Takáto účasť je možná len v moci Svätého Ducha. Preto si disciplína Cirkvi vyžaduje modlitby za vnuknutie Ducha zo strany ikonopisca a tých, ktorí sa budú modliť prostredníctvom ikon. Ikonopisectvo je vyjadrením Tradície v tvare, farbe a forme, alebo ako povedal jeden teológ: „Ikony sú teológia vo farbe.“
Tradícia nás vyzýva k viere
Viera je našou odpoveďou z milosti Svätého Ducha na dobrú zvesť o tom, čo pre nás Boh urobil v Ježišovi Kristovi. Toto evanjelium nám predkladá posvätná Tradícia, trvalá jednota v živote Cirkvi, ktorou Svätý Duch neustále vyjadruje Božiu pravdu v nás každej nasledujúcej generácii. Vo veľmi reálnom zmysle je teda viera pre nás dnes možná len vďaka Tradícii, ktorá ľuďom všetkých čias predkladá apoštolské svedectvo o Ježišovi Kristovi.
Takto nás Svätý Duch, hovoriaci prostredníctvom rôznych prvkov Tradície, vyzýva k viere v Ježiša Krista. Tých, ktorí sú v Cirkvi, vyzýva k životu neustáleho obrátenia, vďaka ktorému sa evanjelium stane vierohodným pre svet, ktorý tak veľmi potrebuje jeho posolstvo. Tých, ktorí sú mimo Cirkvi, posvätná Tradícia vyzýva k viere v Božiu lásku, ktorá je medzi nami sprítomnená v Ježišovi Kristovi a pokračuje v Cirkvi prostredníctvom moci Svätého Ducha.
Tradícia teda nie je samoúčelná. Neveríme vo vonkajšie formy Tradície, pretože by to bolo modloslužobníctvo, ktoré by nahrádzalo živého Boha nejakou stvorenou skutočnosťou. Veríme v posolstvo Tradície: že Ježiš Kristus sa nám sprítomňuje v Cirkvi prostredníctvom Ducha.
Keď sa budeme zamýšľať nad týmito rôznymi aspektmi Tradície, je dôležité, aby sme sa pozerali na Ducha, ktorý pôsobí v Cirkvi prostredníctvom týchto prvkov. Bez tohto zmyslu pre Ducha ako jadro Tradície sa stretávame len doktrínami, obradmi, formulkami. Tradícia však nie je toto. Je to živá skúsenosť živého Boha, ktorý nás vyzýva, aby sme ho spoznali pri lámaní chleba, pri zdieľaní slova, pri pozdvihovaní spevu, pri pohľade na svätú ikonu: všade tam, kde nám Duch dáva pocítiť svoju prítomnosť.
Osobná úvaha
Uveďte rozličné vyjadrenia Tradície.
Ktorý vyjadrenie Tradície je vám najbližšie? Ktoré najmenej?
Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.
Ján 21, 25
Zdroj: A stream of living water, God with us publications 1988. Pracovný preklad angličtiny zhotovil o. Ján Krupa
Nasledujúce: Prúd živej vody: Biblia – inšpirované Božie slovo (4. časť)Predchádzajúce: Prúd živej vody: Vývoj Tradície (2. časť)
