Život a bohoslužba: Sme učinení svätými (4. časť)
Naša bohoslužba by nikdy nemala byť prázdnym rituálom; mala by vždy znamenať to, čo vyjadruje. Keď sa v bohoslužbe zjednocujeme s Kristom, naším Bohom, zaväzujeme sa pracovať pre jeho kráľovstvo. Život a liturgia sú jednou skutočnosťou. V liturgii je toto kráľovstvo, láska, pokoj a jednota medzi Bohom a ľudstvom a medzi ľuďmi plne ustanovené, ale vo svete musíme ešte pracovať a svedčiť o jeho úplnom ustanovení. Bohoslužobné spoločenstvo je natoľko vzorom „života“, že celý život sa môže stať svätým a stať sa liturgiou. Boh sa dáva ľudstvu a my na toto dávanie odpovedáme v našej bohoslužbe láskou a vzdávaním vďaky. Aby však naša láska bola úprimná, musíme sa klaňať s túžbou uzrieť Božie kráľovstvo, ktoré je jeho láskyplným plánom spásy, realizovaným nielen v nebi, ale aj na zemi.
V bohoslužbe vyjadrujeme svoj vzťah k Bohu. Keď pristupujeme k stretnutiu s Bohom, vyhlasujeme sa za nehodných služobníkov, pretože Boh je úplne iný ako my: Boh je Svätý, mocný Pán, Stvoriteľ všetkého, neustály vo svojej láske k nám, aj keď my zlyhávame. Súkromná modlitba, ktorú kňaz prednáša pred Veľkým vchodom na božskej liturgii, znie: „Veď tebe [Pane a Bože] slúžiť znamená aj pre samy nebeské mocnosti [anjelov] veľké a úžasné poslanie.“ Pred Bohom musíme vyznať svoju nehodnosť.
Nehodnosť však Boha a ľudí nikdy nerozdeľovala. Lebo hoci človek „neposlúchol… pravého Boha, svojho Tvorcu“, Boh „sa celkom neodvrátil od svojho stvorenia“ (anafora liturgie sv. Bazila). Namiesto toho nám daroval jediného Syna, ktorý „hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2, 6 – 7). Toto zrieknutie sa seba samého cirkevní Otcovia nazývali kenosis. Môžeme napodobniť márnotratného syna (Lk 15, 11 – 32) a pristupovať k Bohu v pokore, ale v skutočnosti Boh prišiel k nám v láske, trpel a zomrel za nás a dal nám miesto po svojej pravici: „Stvoril si ho [človeka] len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil“ (Ž 8, 6).
Pri bohoslužbách často oslovujeme Boha ako Vládcu všetkého, Mocného Pána, Svätého Boha tróniaceho na nebesiach, a tak vyjadrujeme slovami predstavu a pocit, ktorý máme o Bohu. Boh však nedovolí, aby sa nám postavila do cesty naša „nehodnosť“. Namiesto toho nám dal miesto po svojej pravici. Vyjadrujeme to v božskej liturgii, keď ďakujeme Bohu za to, že „nás aj dnes uznal za hodných prijať tvoje nebeské a nesmrteľné tajomstvá“.
Keď hovoríme, že sme „nehodní“, nemáme vždy na mysli to isté. Niekedy nehodnosť pochádza z vážneho hriechu, ktorý previnilého odvracia od Boha. Túto nehodnosť možno zničiť len pokáním, spoveďou a Božím odpustením. Inokedy sa cítime nehodní pre svoju slabosť a nedokonalosť alebo jednoducho preto, že stvorenie musí stáť v bázni pred veľkou Božou svätosťou. Táto nehodnosť sa odstraňuje jednoducho preto, že Boh nás „považuje“ alebo svojím slovom robí hodnými. Boh nás miluje a slobodne sa rozhodol byť s nami zjednotený.
Práve vďaka Božej láske sa naša „nehodnosť“ vymaže a stratí význam. Nemôžeme sa sami urobiť hodnými Boha, ale to nie je dôležité, pretože Boh nás učinil hodnými seba samého. Nikto sa nemôže vyhnúť odpovedi na Boží záujem o nás výhovorkou „nie som hoden“. Namiesto toho musíme celým srdcom povedať Bohu „áno“ a stať sa skutočne živými a prijatými Božími synmi a dcérami.
Liturgia ako rituál má sociálny rozmer. Liturgia ako verejná služba je zvyčajne činnosť, ktorá sa slávi s druhými. Boh nám zjavuje svoju prítomnosť prostredníctvom druhých a prostredníctvom nás druhým, pretože sme jeho nástrojmi božskej milosti. Väčšina z nás si spomenie na chvíle, keď nás posilnila účasťou na bohoslužbe so spoluveriacimi. Súlad modlitebných hlasov v speve znamená jednotu, ktorú máme jeden s druhým, spojení naším spoločným vzťahom s Kristom uprostred nás. Bohoslužba je teda spoločnou činnosťou Kristovho tela, Cirkvi, vychádza z cirkevného spoločenstva a odráža sa späť, aby toto spoločenstvo posilnila.
Pripájame sa k celej Cirkvi na celom svete a pre všetky časy vo chválení Boha. Pripájame sa k našim zosnulým príbuzným a priateľom, našim predkom a potomkom vo viere, pretože telo Kristovo, Cirkev, zjavujúce sa na božskej liturgii, nikdy nie je prerušené priestorom ani časom. A čo je najdôležitejšie, na bohoslužbe sa pripájame k nebeským zástupom, pretože sa v nej zúčastňujeme na tej nebeskej liturgii, ku ktorej putujeme ako pútnici. Vskutku, keď sa zhromažďujeme na bohoslužbe, „predstavujeme cherubínov“ a spolu s týmito blaženými mocnosťami ohlasujeme Boha ako „svätého, svätého, svätého“.
Tak ako Svätý Duch hovoril k prorokom a učiteľom v Cirkvi v Antiochii, keď „slúžili Pánovi a postili sa“ (Sk 13, 2), tak Boh hovorí aj k nám v našich liturgických sláveniach, pretože Svätý Duch sa modlí v ľude Cirkvi a s ľudom Cirkvi. „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. … [Duch] sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8, 26 – 27) a robí z nás „pravých ctiteľov“, ktorí, ako hovorí náš Pán samaritánskej žene, „sa budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“. Na liturgii teda Boh komunikuje so svojim ľudom.
Svojou účasťou na liturgickom živote Cirkvi sa ponárame do živej vody, ktorou je Svätý Duch. Sme ako nádoby s vodou, ktoré musia byť naplnené prítomnosťou Svätého Ducha. Vždy, keď nádobu s vodou necháme dlho na slnku, voda sa nakoniec vyparí. Podobne, ak si dovolíme byť vo svete bez bohoslužby, vyschneme a staneme sa duchovne prázdnymi. Avšak nádoba s vodou, ktorá je v mori, nikdy nebude prázdna. Rovnako sa musíme neustále obklopovať Božou prítomnosťou, aby sme boli vždy naplnení chválou Boha prostredníctvom liturgie.
Liturgia je vyjadrením vedomia spoločenstva, že Boh v nás pôsobí a vytvára nový svet, ktorý sa v evanjeliách nazýva „Božie kráľovstvo“. Musí byť viac než len malou časťou nášho života, na ktorej sa zúčastňujeme v nedeľu ráno. Prostredníctvom bohoslužieb Cirkvi vidíme čas a priestor a našu úlohu v stvorenom vesmíre novými očami. Tak ako sa mení naše vnímanie, aj my sme vnútorne premieňaní Božou mocou. Teraz musíme preskúmať, ako sa to prejavuje v rámci slávenia bohoslužieb. Naše bohoslužby sú rovnako zložité ako samotný život. Hoci sa niektoré body môžu zdať triviálne, sú vývojom tradície, ktorá neustále vyjadruje Božie zjavenie a prítomnosť v pojmoch, ktoré sme schopní pochopiť v našom aktuálnom živote.
OTÁZKY NA ZAMYSLENIE
Prečo je liturgia nevyhnutne spoločnou skúsenosťou?
Akým spôsobom sa osobne pripravujete, aby ste obohatili spoločnú skúsenosť?
Aký vplyv mal podľa vašich skúseností kontakt s Božím Duchom prostredníctvom liturgickej bohoslužby na váš život?
Znova a mnoho ráz pred tebou padáme a prosíme ťa, dobrotivý a láskavý k ľuďom, aby si zhliadol na naše prosby, očistil naše duše i telá od každej telesnej i duchovnej škvrny a aby si nám dal nevinne a bez odsúdenia predstúpiť pred tvoj žertveník. Bože, daruj vzrast života, viery a duchovného poznania aj tým, čo sa s nami modlia. Dovoľ, aby ti neprestajne slúžili s bázňou i láskou a aby mali nevinnú a beztrestnú účasť na svätých tajomstvách, a tak aby sa stali hodnými tvojho nebeského kráľovstva. Aby sme pod ustavičnou ochranou tvojej moci vzdávali chválu tebe, Otcu i Synu i Svätému Duchu, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
Druhá modlitba veriacich
Božská liturgia sv. Jána Zlatoústeho
Zdroj: Katechizmus Život a bohoslužba: Tajomstvo Krista medzi nami, God with us publications 1986. Z angličtiny preložili Juraj Šipula a Ján Krupa.
Nasledujúce: Život a bohoslužba: Liturgický čas (5. časť)Predchádzajúce: Život a bohoslužba: Liturgia – vyjadrenie viery (3. časť)
