Svetlo pre život: Mojžiš a exodus (12. časť)
Ústredným bodom celého Starého zákona je Boží najvyšší vykupiteľský čin, ktorým Boh vyviedol Izraelitov z otroctva v Egypte. Táto udalosť, nazývaná exodus, sa začína zotročením Abrahámových potomkov v Egypte faraónom, „ktorý Jozefa nepoznal“ (Ex 1, 8). Z politických dôvodov boli ľudia zotročení spôsobom hriešneho správania, ktorý sa usiloval o moc pre seba a nenávidel tých, ktorí boli iní. Táto nespravodlivosť bola prejavom zla, ktoré vniklo do ľudského rodu.
Boh sa zľutoval nad ľudom, ktorý sa ocitol v takomto zajatí, a zjavil sa ako vykupiteľ, keď povolal proroka Mojžiša, aby ich vyviedol z otroctva „do krajiny krásnej a priestrannej, do krajiny, ktorá oplýva mliekom a medom“ (Ex 3, 8). Predstavil sa Mojžišovi: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba… Videl som utrpenie svojho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie pre pracovných dozorcov…“ (Ex 3, 6 – 7).
Exodus je vzorom pre celý Boží vzťah k jeho ľudu. Stretávame sa v ňom s Bohom, ktorý nás miluje a volá do priateľstva. Keď pred ním prechádzal Pán, Mojžiš bol pohnutý a zvolal: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech“ (Ex 34, 6 – 7). V neskorších rokoch proroci nikdy nezabudnú, ako Boh zaobchádza s ľudským rodom: Boh zostáva verný, aj keď jeho ľud hreší.
Skúsenosť exodu bola zároveň prísľubom zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom Izraelom. Ten, ktorý ich vyviedol z Egypta, ich vyzval, aby uctievali iba jeho. Toto veľké prikázanie, ktoré im bolo dané, mali denne opakovať ako modlitbu: „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6, 4 – 5).
Príbeh exodu prežíva Cirkev novým spôsobom počas Veľkého a Svätého týždňa, v ktorom slávime smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša. Ohlasujeme svoju vieru, že „nad nami zažiarila nová Pascha“ (Paschálna stichira). Kristus naplnil duchovný význam exodu tým, že vyslobodil celý ľudský rod z otroctva hriechu. Táto záchrana je oveľa univerzálnejšia ako exodus z fyzického otroctva na jednom odľahlom mieste a v dávnej dobe. Na ohlásenie tejto novej zmluvy Ježiš ustanovil Eucharistiu, aby naplnil paschálny pokrm, ktorý Židia slávnostne jedli, aby si pripomenuli udalosti exodu.
Mnohé detaily príbehu o exode sú vzorom pre spôsob, ako Boh koná v našich životoch. Aby izraelský ľud našiel zasľúbenú zem, musel štyridsať rokov putovať púšťou. Toto malo naznačovať čas prípravy, ktorý potrebujeme, keď čakávame na Božie konanie. Mojžiš sa teda štyridsať dní postil na púšti, kým dostal desať prikázaní. Eliáš sa štyridsať dní postil na púšti, kým prišiel do Božej prítomnosti. Ježiš sa postil štyridsať dní, keď odvracal diablove pokušenia. Rovnako púšť alebo vrch sa stali privilegovanými miestami na stretnutie s Bohom. Tieto miesta nás oddeľujú od rozptýlenia a privádzajú nás do ticha, kde môžeme počuť tichý Boží hlas. Ježiš zjaví svoje božstvo Petrovi, Jakubovi a Jánovi na vysokom vrchu, keď sa pred nimi premení. Mojžiš a Eliáš sa pri tejto udalosti objavili ako zástupcovia Zákona a Prorokov, pretože podobným spôsobom zažili Boha.
Aby sme našli Božiu prítomnosť v našom živote, potrebujeme aj my nejakú „púštnu skúsenosť.“ Cirkev nám ponúka takúto skúsenosť vo svojich pôstnych obdobiach, najmä v štyridsaťdňovom Veľkom pôste pred sviatkom zmŕtvychvstania nášho Pána.
Púšť obsahuje aj prvok nebezpečenstva. Skúsenosť Izraelitov s púšťou nebola len pozitívna; v skutočnosti bola dôsledkom slabosti ich viery. Neúrodnosť púšte je obrazom boja so zlým a jeho pokušením. Na púšti náš Pán zápasil so Satanom a mnohí raní kresťania sa vydali cestou života na púšti. Stali sa prvými mníchmi a mníškami, založili nový a svätý spôsob života, v ktorom bojovali so zlom a porážali ho. Ich cieľom bolo úplne sa otvoriť zjednoteniu s Bohom. Tento boj sa nazýva askéza, život pokánia.
Každý človek, ktorý chce skutočne nasledovať Krista, sa musí zapojiť do nejakej formy pokánia. Tento spôsob života so sebou prináša riziká, ale bez pokánia nemôžeme rásť v múdrosti a láske. Podobenstvo o talentoch varuje pred nebezpečenstvom falošnej istoty (Mt 25, 14 – 30; Lk 19, 12 – 17).
Exodus bol tiež príležitosťou na plnšie zjavenie Boha ako Toho, ktorý s nami nejedná neosobne, ale ako s osobami. Mojžišovi zjavuje svoju slávu (Ex 33, 18 – 19) a hovoril s ním „z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33, 11). Pán dokonca prezradí Mojžišovi svoje meno „Ja som, ktorý som“ (v hebrejčine Jahve). Pán nazval Mojžiša svojím „dôverným priateľom“. Celý príbeh exodu hovorí o tom, ako sa Boh hlboko zaujíma o svoj ľud, Hebrejov, a, v širšom zmysle, o nás. Dávanie zákona sa sústredilo na desať prikázaní ako súčasť láskyplného Božieho záujmu o ľudí, ako návod k spôsobu života, ktorý by sa vyhýbal zlu a napĺňal nás osobne. Prikázania sú ani nie tak zákonom, ako skôr poznaním o pravej Božej ceste.
Správa o exode sa nepokúša oslavovať izraelský ľud a zámerne zdôrazňuje chyby a zlyhania jeho vodcov a samotného ľudu. Exodus stavia do centra príbehu Izraela Boha, milosrdného Pána, ktorý vypočuje bezmocným a privedie ich k spáse. Otvára sa nám nový horizont svetla a nádeje, keď sa Boh vykupiteľ stretáva so svojím ľudom v jeho zotročení a utrpení. Boh sa stane hlavným protagonistom tohto príbehu, vždy pripravený vykúpiť a zachrániť. Exodus je skôr než svetskou históriou ich pôvodu ohlasovaním „dobrej správy“, ktorá poskytuje charakteristiku celého náboženského a eticko-sociálneho života židovského ľudu. Ich náboženským a morálnych ideálom zostane chodenie s Bohom.
Počet Izraelitov, ktorí skutočne opustili Egypt, bol malý, ale stali sa predstaviteľmi všetkých, ktorí budú nasledovať. Vďaka ich paschálnemu zdieľaniu viery mali neskoršie generácie príležitosť podieľať sa na milosti udelenej týmto niekoľkým. To isté platí aj pre nás kresťanov. Toľkí koľkí sme sa tiež podieľame na milosti paschálneho tajomstva, ktoré sa slávi na každej božskej liturgii a obnovuje sa v bohoslužbách Veľkého týždňa a Veľkej noci. Keď sa s vierou zúčastňujeme na týchto sláveniach, stotožňujeme sa s „Paschou“ Ježiša Krista a máme úžitok zo spásonosných účinkov jeho smrti a zmŕtvychvstania.
Zdroj: Katechizmus LIGHT FOR LIFE, Part One, The Mystery Believed, God With Us Publications 1994. Pracovný preklad zhotovil o. Ján Krupa.
Nasledujúce: Svetlo pre život: Boh zmluvy (13. časť)Predchádzajúce: Svetlo pre život: Abrahám a Izraeliti (11. časť)
